Výstroj a výzbroj - Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Prihlásenie



Heslo



Zabudli ste heslo?
Pre získanie nového
Kliknite sem.
 

Výstroj a výzbroj

Výstroj

Ako u väčšiny európskych armád konca 19. storočia, boli rak.-uhorskí vojaci obliekaní do farebne rozmanitých uniforiem. Pri jednej z posledných zmien v roku 1866 bol tradičný kabát bielej (perleťovo šedej) farby zamenený za kabát farby tmavomodrej.

 

Uniforma vzor M.1908
na začiatku vojny

Uniforma vzor M.1916
na konci vojny

Uniformy c. a k. pechoty M.1908

Uniformy c. a k. pechoty M.1916


Od roku 1908 postupne dochádzalo ku zmenám farieb uniforiem u všetkých európskych armád pod vplyvom vojenských akcií na začiatku 20. storočia a pri očakávaní ďalších vojenských konfliktov. Kvôli pomerom na Balkánskom poloostrove bola v rak.-uhor. armáde zavedená poľná uniforma v nevýraznej farbe, tzv. šťučej šedi (nem. hechtgrau). Táto farba bola už použitá u jednotiek poľných myslivcov a technických jednotiek. Rovnakej farby bola poľná čiapka s čiernym koženým štítkom (neskôr pokrytým šedou látkou alebo premaľovaným na šedo). Jej široký lem, ktorý mohol v zime chrániť tylo, uši, tvár a krk sa vpredu zapínal na malé kovové gombíky. Nad nimi sa nachádzala zlato-čierna kovová kokarda (kokarda = stužkový odznak na čiapke; stužková ružica zo stužiek v národných farbách alebo vo farbách politickej strany; záhradný kvet) s monogramom v predlitavských plukoch „FJI“ alebo v zalitavských „1FJ“. Jazdectvo malo podobnú a jednoduchšiu čiapku bez štítu, ktorá sa podobala skôr lodičke.

Sako nového strihu bolo vyrábané v dvoch verziách – v štandardnom vyhotovení – z vlnenej látky a v plátennom letnom vyhotovení. štandardné sako však bolo nosené aj v letných mesiacoch, plátenné saká boli nosené v teplejších oblastiach, napr. na pobreží Jadranského mora. Oba typy saka mali uzavretý stojatý golierom a na ňom farebné označenie pluku v plukovej farbe, ďalej mali skryté zapínanie, dve bočné a dve náprsné vrecká, ktoré boli kryté trojcípimi vykrajovanými chlopňami. Sako malo na pleciach obdĺžnikovité výložky so zapínaním na kovový gombík. Na pravom ramene bola výložka doplnená o stočený a obšitý látkový valček, ktorý zabraňoval skĺznutiu pušky z ramena. Nohavice boli niekoľkých strihov. Uhorské jednotky mali nohavice doplnené zvláštnou šnúrovou nášivkou na hornej časti stehien. Neuhorská pechota nosila dlhé nohavice, ktoré sa pri členkoch zužovali a boli doplnené úzkym prstencom gamaší (Hosenpagen = chránidlo na členky al. i lýtka zhotovené z plsti al. hrubej látky, doplnok pánskej obuvi) so zapínaním na gombíky. Príslušníci horských jednotiek a vlastibrany mali k dispozícii pumpky (pánske širšie športové nohavice podkasané pod kolenami) s dlhými podkolienkami a prípadne s gamašami.

Pešiak v uniforme s bojovou výstrojou

 

Pešiak v uniforme s bojovou výstrojou



Nohavice podobnej dĺžky mali tiež príslušníci poľného delostrelectva a jednotky bosniacko-hercegovinskej pechoty.

Nová uniforma mala nové čierne remene, neskôr prirodzene hnedej farby, a to vrátane obuvi (často bola čiernená a leštená). štandardom sa stali hnedé šnurovacie kožené členkové topánky. Horské jednotky ich mali podbité klincami, ženijné jednotky ich mali vysoké. Na opasku boli štyri sumky na náboje a kožený záves na pošvu bodáka, doplnený závesnými ramennými remeňmi k batohu (torne). Batoh bol zhora a zo strán skrytý zvinutým zimným kabátom. V hornej časti batohu bola umiestnená rezervná bielizeň a v spodnej sa nachádzala vojakom nesená zásoba streliva a konzervovaná dávka potravy. Stanová celta, kolíky a tyče boli k batohu pripnuté. Cez pravé rameno k ľavému boku sa nosila brašna (chlebník) s poľnou fľašou, príborom, dennou dávkou chleba a osobnými potrebami.

Celková pochodová záťaž činila pre vojaka asi 27 kg. Polovica vojakov čaty niesla ešte poľnú lopatku, jeden vojak krompáč a jeden nožnice na strihanie ostnatého drôtu.

Poddôstojníci a mužstvo sa snažilo využiť akúkoľvek drobnú odlišnosť, čo sa im darilo zvlášť na výložkách na golierov a na hodnostnom označení. Individuálne zmeny v oblasti farebných výložiek a golieroch neskôr mnohým poddôstojníkom zachránili život, lebo ich zakrytie im na fronte zachránilo život pred osteľovačmi.

Snaha dôstojníkov o udržanie aspoň zbytku uniformovej tradície sa prejavila v nosení zlato-čiernej šerpy na opasku v rámci pechoty, pôvodného prachovnicového remeňa cez ľavé rameno u jazdectva a poľného delostrelectva a všeobecne nosením kožených gamaší, vysokých kožených čižiem a dôstojníckych šablí ako pobočných zbraní. Všetky tieto atraktívne doplnky sa však rychle stali poukážkami na smrť, lebo nepriateľskí ostreľovači zabíjali takto jasne rozoznateľných príslušníkov veliteľského zboru po stovkách. Už v októbri 1914 vydal hlavný veliteľ obežník, v ktorom dôstojníkom odporúčal odložiť štandardné čierne pokrývky hlavy a ustať s nosením opaskových šerp a kožených gamaší. šable si väčšina dôstojníkov ponechala, ale ich pôvodne žiarivé pošvy boli zmatnené. V tomto obežníku boli v podstate zrušení bubeníci. Vojaci na bojiskách a pri cvičení nosili na ľavej strane poľnej čiapky buď dubové listy (v lete) alebo jedľové vetvičky (v zime). Od neskorej jesene 1914 sa prestalo s ich nosením. Na ľavých stranách čiapok začali dôstojníci, rýchlo nasledovaní ostatnými hodnosťami, nosiť rôzne kovové odznaky. Tie boli buď mosadzné, alebo z bieleho kovu s plukovými symbolmi, pripomienkami úspešných bojových akcií, alebo s významnými osobnosťami.

Koncom jesene 1914, keď sa pripravovalo teplé oblečenie, prišla prvá inovácia uniformy, tzv. jednotné nohavice vz. 1915 (Kniehose), siahajúce pod kolená a podobajúce sa pôvodným vlastibraneckým nohaviciam. Za obeť novému vzoru padli nohavice uhorských jednotiek. Spolu s novými nohavicami boli masovo zavádzané vlnené podkolienky (Wadenstutzen) alebo ovinovačky, ktoré si získavali stále väčšiu obľubu.

Postup ovinovania

 

Ruský postup ovinovania ovinovačiek



Jednotná farba šťučej šedi sa ukázala byť na haličských pláňach ako málo vhodná. Na jeseň 1915 bolo rozhodnuté prevziať nemeckú farbu, tzv. poľnú šeď (Feldgrau), kombinovanú občas s tzv. poľnou zelenou (Feldgrün). Sako si stále ponechalo skryté zapínanie, získalo však pohodlnejší golier, pričom jeho stojací variant začal pomaly miznúť. Formálne bolo toto sako označené ako súčasť uniformy vz. 1916. Kvôli väčšej ochrane vojakov a kvôli nedostatku látok presne stanovených farieb sa začali postupne redukovať golierové výložky, z ktorých nakoniec na prelome 1916/1917 zostal len úzky priečny pásik na golieri.

Prestrojovanie prebiehalo postupne, preto najmä rokoch 1915-1916 existujú v mužstve všetky možné kombinácie súčastí.

Výzbroj

Už pred vypuknutím vojny bola dosiahnutá unifikácia pechotnej výzbroje a štandardnou zbraňou rak.-uhor. pešiaka sa stala puška Mannlicher vz.1895 ráže 8 mm, pričom upravená karabína bola vo výzbroji jazdeckých, horských a technických jednotiek. Pretože existovali veľké zásoby pušiek Mannlicher vz. 1888/1890 a 1890 ráže 8 mm, boli nimi vyzbrojené jednotky domobrany a používali sa u náhradných jednotiek na výcvik. Strážne jednotky v hlbokom tyle mali vo výzbroji občas ešte staršie typy, napr. pušky Werndl vz. 1867/1877 a 1873/1877 ráže 11 mm. Okrem toho sa v Rak.-Uhorsku pre vývoz v licencii vyrábali aj nemecké pušky Mauser vz. 1898 ráže 7,92, ktoré boli tiež využité v lete 1914. Vo veľkom množstve prišli do výzbroje aj pušky Mauser vyrábané pre mexickú vládu (tzv. mexické mauserovky) vo zvláštnej ráži 7 mm. Počas vojny sa objavili ďalšie typy a vzory, a to vrátane pušiek, ktoré boli vyrábané pre Rumunsko a Grécko, z koristi bolo vo výzbroji aj veľké množstvo pušiek ruských.

 

Steyer Mennlicher vz. 1895

 

Legendárna puška našich dedov: Steyer Mennlicher vz. 1895

 

 

 

Bajonet Mennlicher Model 1895

 

...a jej legendárny bajonet

 

 

Pre viac informácií o bajonetoch navštívte: bajo.cz.sweb.cz

Krátke palné zbrane si mohli dôstojníci pred vojnou kupovať či už z armádnych zásob alebo na voľnom trhu. Najbežnejšie typy boli revolvery Rast-Gasser vz. 1898 ráže 8 mm, jazdecké pištole Roth-Krnka vz. 1907 ráže 8 mm a staré armádne revolvery vz. 1870 a 1870/1874 ráže 11 mm u delostreleckých jednotiek. Početné boli aj pištole Steyr vz. 1912 ráže 9 mm a revolvery Gasser-Kropatschek ráže 9 mm, pokým dôstojníci generálneho štábu dávali prednosť pištoliam Steyr ráže 7,65 mm alebo Frommer-Stop vz. 1912 ráže 7,65. Všeobecne sa dá povedať, že na konci vojny bolo možné u jednotiek objaviť akýkoľvek typ ručnej palnej zbrane, pochádzajúcej buď z domácich zdrojov alebo z koristi.

Rast-Gasser vz. 1898

 

Rast-Gasser vz. 1898


Ťažké palné zbrane boli na začiatku vojny reprezentované štandardným ťažkým guľometom Schwarzlose vz. 1907/1912 ráže 8 mm. Počas vojny ho doplnili ukoristené ťažké guľomety, napr. talianský ťažký guľomet Fiat-Revenelli vz. 1914 ráže 6,5 mm alebo ruský ťažký guľomet Maxim vz. 1910 ráže 7,62 mm. Koncom roku 1915 sa štandardnou zákopovou zbraňou stali mínomety s rážami od 9 cm do 26 cm. Bežne boli využívané zvláštne mínové vrhače vz. 1915 a 1916 ráže 9 cmso strelami hmotnosti 5,5 až 11 kg. Ich nevýhodou bol ľahko pozorovateľný záblesk ústia hlavne. Čata s dvoma mínometmi mala v stave dvoch šikovateľov (strážmajster, rotmajster (nem. Feldwebel, maď. örmester), a asi 30 vojakov. Na úrovni pluku sa v roku 1916 objavili zákopové kanóny vz. 1915 a 1916 ráže 3,7 cm, ovládané približne rovnakým počtom ľudí. Kanóny strieľali šrapnelové náboje o hmotnosti 0,55 kg na vzdialenosť asi 1800 m


Schwarzlose vz. 1907/1912

 

Schwarzlose vz. 1907/1912

 



Zdieľať

Vygenerované za: 0,04 sekúnd
1,265,500 návštev