Bojové operácie - Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Prihlásenie



Heslo



Zabudli ste heslo?
Pre získanie nového
Kliknite sem.
 

Bojové operácie

Pochod Pruská sláva

Pochod Pruská sláva






Prvá svetová vojna bol rozsiahly globálny vojenský konflikt. V tomto texte, slúžiacom na rýchle zorientovanie v problematike sa zameriame na niektoré kľúčové operácie, v ktorých boli nasadení "naši vojaci".

Ofenzíva proti Srbsku - júl až august 1914

Po vyhlásení vojny Srbsku 28. júla 1914, bola vyhlásená čiastočná mobilizácia. Pôvodne sa v nej počítalo len s ôsmimi zbormi troch armád, druhej, piatej a šiestej armády. Do šiestej armády v XV. zbore a v 1. ID (pešej divízii) a v 7. horskej brigáde (7 GbBrig) bol zaradený aj štvrtý prápor nášho lučeneckého pešieho pluku.
Samotné boje začali 29. júla, kedy dopadli na Belehrad prvé delostrelecké granáty. Ostreľovanie mesta na diaľku bolo jedinou možnosťou, pretože pešie jednotky ešte neboli sústredené. Pešia ofenzíva začína 12. augusta. 5. armáda sa dvoma zbormi pokúsila prekročiť rieku Drinu vo svojom sektore frontu, čo sa im bez problémov podarilo, keďže čelili len slabým silám. Hlavné srbské sily boli sústredené vo vnútrozemí.
Prvé prekročenie hraníc bolo pri Loznici, druhé oproti Lešnici, tretie na rieke Sáva pri Šabaci. Ďalšie prekročenia boli pri Zvorniku, Ljuboviji a Branjevu. Rakúsko-uhorské jednotky potom postupovali vo všeobecnom smere na Valjevo 14. augusta. Zaútočili (XIII. zbor) na kopce v okolí Loznice, hustá streľba srbských pušiek však postup zastavila. V noci sa Srbi stiahli až do Jarebice, potom zaujali pozície v údolí rieky Jadar.
Cisárski (XIII. zbor) sa snažili pospájať predmostia a zmocniť sa tak celého severozápadného Srbska a začali pomalé obsadzovanie pohoria Cer nad mestečkami Loznica a Ljesnica.
16. augusta český VIII. zbor sa pohol hornatým terénom od Lipolistu k Šabacu tak, aby došlo k prepojeniu oboch predmostí. Srbská línia však vydržala, neskôr Srbi posilnili a vytlačili cisárskych späť, čomu nezabránil ani zúrivý odpor niektorých českých plukov, ktoré boli zdecimované


http://www.emersonkent.com/images/serbia.jpg

Maďarské jednotky IV. zboru vyrazili 18. augusta z predmostia pri Šabaci s cieľom pomôcť ohrozenému VIII. zboru. Odpoludnia ich však Srbi zastavili. Hneď ráno však maďarské divízie silne a rozhodne zatlačili až prelomili obranu Srbov.
Celková situácia rakúsko-uhorskej armády bola však vo väčšine frontu ťažká, jednotky boli na ústupe, stratili delá, kone a ďalšie potrebné vybavenia a dali sa na ústup.
24. augusta skončilo prvé ťaženie rakúsko-uhorskej armády v prvej svetovej vojne. Išlo o mimoriadne prudké a krátke ťaženie, ktoré skončilo porážkou. Celkové rak.-uhor. straty sa odhadujú na 38.000 mŕtvych a zranených, čo je asi 1/5 nasadených vojsk. Srbská armáda utrpela stratu 18.000 mužov.


Mobilizačná vyhláška po slovensky

Sústredenie vojsk v Haliči

Hlavným bojiskom prvej svetovej vojny sa pre našich chlapov na dlhé tri roky mal stať východný front s cárskym Ruskom. S výnimkou Karpát ide o rovinatú poľnohospodársku krajinu s početnými roľníckymi dedinami. Cestná sieť bola tvorená nespevnenými vidieckymi cestami, ktoré sa na jar a na jeseň menili na moria blata, pretože ich prašný povrch nedokázal vydržať intenzívne presuny početných armád.
Rakúsko – uhorská a nemecká armáda na východnom fronte mala dočinenia s veľmi silnou ruskou cárskou armádou, zocelenou v neúspešnej rusko – japonskej vojne v rokoch 1904 – 1905. Po nej nastala v cárskej armáde rozsiahla reorganizácia a reformy. Ruská pechota síce v boji neoplývala prílišnou iniciatívou a aktivitou, ale bola dobre vycvičená, vytrvalá a odolná. Veľmi silné a skúsené bolo aj ruské delostrelectvo. Jednotky boli organizované podobne ako v cisárskej armáde. Ruské poľné vojsko disponovalo deviatimi armádami v asi dvojnásobnej sile rakúsko – uhorských branných síl. Pre ruskú armádu nebolo problémom nahradzovať ľudské straty, naopak v priebehu vojny neustále zvyšovali svoje počty v poli.
Vrchné velenie rakúsko-uhorskej armády (AOK) čeliac početnej presile sa rozhodli viesť aktívnu obrannú vojnu s častými presunmi jednotiek a protiútokmi. Vojna nadobudla mimoriadne pohyblivý charakter, ktorý si udržala až do zimných mesiacov a v niektorých úsekoch aj neskôr. Východný front možno považovať za najmobilnejšie bojisko celej vojny. Armády prekonávali veľké vzdialenosti. Presuny boli takmer na dennom poriadku.



Zostavu armád začínala na západe, severne od Krakowa, nemecká Armádna skupina Kummer. Zostava pokračovala rakúsko – uhorskými armádami. 1. armádou generála kavalérie Dankla v sile troch zborov: I. krakowský, V. bratislavský a X. premyślovský zbor. Pod velenie armády podliehala aj 12. pešia divízia , dve jazdecké divízie a sedem rôznych peších brigád.
Vedľa 1. armády, v predpolí pevnosti Premyśl, sa rozmiestnila 4. armáda generála pechoty Moritza rytiera von Auffenberga. Pod jej velenie spadal II. viedenský zbor, VI. košický zbor a IX. litoměřický zbor. Po 20-tom auguste bol k nej priradený aj novovytvorený XVII. zbor. K armáde patrili aj dve jazdecké divízie, dve jazdecké brigády a jedna pochodová brigáda.
V okolí Lvivu sa od 6-teho augusta začala sústreďovať 3. armáda pod velením generála kavalérie Rudolfa rytiera von Brudermanna. Podliehali jej len dva zbory: XI. zbor Lemberg z Haliča a XVI. zbor z Innsbrucku. Zostavu armády dopĺňali dve honvédske pešie divízie, tri jazdecké divízie, brigáda Landsturmu a dve pochodové brigády. Od 28. augusta bola doplnená pochodovými útvarmi 41. a 23. divízie.
Armádna skupina generála pechoty Hermanna Kövessa von Kövessháza od 8. do 25. augusta, potom 2. armáda generála kavalérie Eduard v. Böhm-Ermolli sa musela od samého začiatku mobilizácie potýkať s problémami. Pri vyhlásení čiastočnej mobilizácie jej boli do Srbska odvelené dva zbory: VII. temešvársky a IV. budapeštiansky. Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, zmene mobilizačného plánu a otvorení ruského frontu boli prevelené. Na bojové pozície 2. armády dorazili až koncom augusta. Do zostavy armády patril XII. zbor Hermannstadt a III. zbor Graz. Pod velenie patrili tri pešie divízie, tri jazdecké divízie, päť brigád Landsturmu a niekoľko pochodových útvarov. 2. armáda zaujala svoje pozície na pravom okraji frontu až po hranice s Rumunskom.
Na východnom fronte mala nem. a rak.-uhor. armáda v poli 819 ½ práporov pechoty, 6 bicyklových čiat, 384 švadrón jazdy, 380 batérií (2082 diel), 83 technických čiat, 88 čiat pevnostného delostrelectva, 1234 guľometov.

Ruská ofenzíva v Haliči – august 1914

Boje otvorili Rusi, keď vpadli nečakane do východného Haliča už v prvej polovici augusta. Už 8. augusta prekročili rieku Stryi do Haliča. 3. armáda vytvorila obrannú líniu na rieke Gnila Lipa, odkiaľ musela ustúpiť. Jej jednotky boli dopĺňané len pomaly, plný stav hlásili až 26. augusta, hoci už aktívne bojovala.
Ruské jednotky vpadli aj do Východného Pruska, kde nemecké jednotky čelili mimoriadne veľkej presile a hrozilo, že Rusi vpadnú do Nemecka. Preto rak.-uhor. vrchné velenie AOK rozhodlo začať protiútok ešte pred dokončením sústredenia vojsk. Do pohybu sa preto dala 1. armáda smerom na Lublin a pri meste Kraśnik se stretla so silným zoskupením ruskej armády. Sústredením svojich vojsk na malom priestore ľavého krídla sa Danklovi podarilo vytvoriť tlak a donútiť Rusov k ústupu. V ruskej zostave sa vytvorila medzera a takmer obchvátil celú ruskú armádu. Mesto Kraśnik po ťažkých bojoch bolo obsadené. Rusi prišli o 60 000 mužov. Straty 1. armády boli asi 40 000 mužov. 1. armáda postúpila o 100 km do nepriateľského územia.



Pohla sa aj 4. armáda smerom na Komorów. Košický VI. zbor sa pred Komorówom dostal do silnej delostreleckej a guľometnej paľby, kde začal skutočný masaker. Jeho pluky utrpeli značné straty. Všetky zbory armády sa koncom augusta dostali do ťažkých bojov. Za cenu veľkých strát tlačili Rusov na sever. VI. zbor nakoniec zastal na rieke Huczwa východne od Komorówa.
Ako sa neskôr ukázalo odhad ruských síl AOK bol nesprávny. 1. a 4. armáda postúpila do takmer prázdneho priestoru. Hlavné ruské sily stáli oproti postaveniu 3. a ešte nekompletnej 2. armády. 3. armáda sa pokúsila o útok v priestore Zolochiv (Zlocov, Zloczow) a snažila sa zabezpečiť pravé krídlo 4. armády. Bez dostatočného prieskumu sa pohla do otvoreného priestoru a padla do dokonalej ruskej pasce. Ruské delostrelectvo rozbilo zostavu 3. armády, rozbité pluky bez dostatočnej delostreleckej podpory sa dostali do krížovej guľometnej paľby z dobre krytých pozícií. Totálnu skazu dokončili povestné a obávané ruské bodáky v obrovskej presile. Medzi jednotkami sa šírila panika a zvyšky armády sa dali na rýchly ústup nechávajúc za sebou množstvo zbraní a materiálu. 3. armáda stratila 2/3 svojich mužov. Úspech 1. a 4. armády sa v okamihu stratil a celý front sa dostal do vážnych problémov. Bez možnosti a schopnosti zachytiť sa na novej obrannej línii pokračoval ústup 2. a 3. armády až na líniu Grodeckých jazier.
Na zvrátenie nepriaznivej situácie bol nariadený útok časti 4. armády smerom na východ. Priestor Komorówa zostali brániť len štyri pešie divízie. Do pohybu sa dala aj 2. a zdecimovaná 3. armáda. Presunutá časť 4. armády však nemala dostatok delostrelectva a znovu bola nútená útočiť otvoreným terénom proti početnejšiemu nepriateľovi. Za cenu ťažkých strát postúpila 2. a 3. armáda k nedávno opustenej pevnosti Lviv. Slabá postupujúca 4. armáda nedokázala prelomiť ruské postavenia .
Ruské vrchné velenie Stavka presmerovalo armádu postupujúcu do Nemecka proti 1. armáde a zastavili jej postup pri meste Krasnystav. V čase bitky o Lviv zaútočila ruská armáda na nevýhodné postavenie 4. a 1. armády a medzi armády sa šibeničným tempom vtlačili masy jednotiek a snažili sa zovrieť 4. armádu.



Keďže aj ostatné armády mali vážne problémy, neodkladne bol nariadený strategický ústup všetkých armád na juh až na rieku San. Začal 11. septembra za neustáleho tlaku protivníka. Nekonečné kolóny vojakov pochodujúcich po prašných poľských cestách nasledovali stovky tisícok koní, ktoré ťahali delá a vozy. Vojaci po ceste rekvirovali dobytok, odvážali potraviny a zapaľovali budovy. Ťažko zdecimované cisárske pešie divízie museli podstúpiť dlhý a vyčerpávajúci pochod. 1. armáda zvádzajúc ústupové boje s dvoma ruskými armádami ustupovala od Sanu na juhozápad po južnom brehu Wisly. Až na konci mesiaca zaujali obrannú líniu na sútoku Dunajca s Wislou. Mnoho jednotiek bolo úplne dezorganizovaných a premiešaných, armáda stratila mnoho výzbroje a koní. Halič padla do rúk nepriateľa. Väčšina rakúsko-uhorských jednotiek bola v obranných pozíciách do 28. septembra.

Obliehanie pevnosti Premyśl – september - október 1914

Dramatický ústup armád z Haliča sprevádzali dopravné a zásobovacie problémy. Mnoho jednotiek stratilo svoje kone alebo vozy, ocitli sa bez jedla a munície uprostred poľských polí. Pevnosť Przemyśl, najmocnejšia pevnosť monarchie, sa pre mnohých stala jediným miestom, kde sa dali nájsť zásoby a úkryt. Zblúdené a ťažko poničené jednotky, často neschopné ďalšieho úmorného pochodu na západ sa uchýlili v pevnosti. Ustúpením jednotiek z Haliča, sa pevnosť dostala do ruského obkľúčenia. 18. septembra tu bolo zhruba 130 000 vojakov, spolu asi 62 práporov pechoty, delostrelectvo, jazda a ženijné (sapérske) jednotky. Obliehanie pevnosti začalo 24. septembra. Rusi pevnosť ani za cenu značných strát (až 40 000 mužov) nedobyli. 3. armáda gen. Boroevića nakoniec dorazila k pevnosti 11. októbra a oslobodila ju.



Druhá ofenzíva centrálnych mocností v Haliči – október 1914

Armády stiahnuté za riekou San boli doplnené náhradnými jednotkami, avšak pochodové prápory nemali dostatok guľometov a počet diel bol menší ako v auguste. Ofenzíva začala 28. septembra, kedy zo zákopov vyrazili nemecké jednotky na ľavom krídle 1. armády. Samotná 1. armáda vyrazila do útoku z priestoru Krakowa až 1. októbra za zlého počasia. Zbory museli prekonávať veľké vzdialenosti, aby mohli účinne ohroziť ruské jednotky sústreďujúce sa na severe na úder do Nemecka. Ľavé krídlo zamierilo na sever cez rieku Nidu a následne do ohybu Wisly pri Iwangorode (dnešné Pulawy). Stred armády postupoval po severnom brehu Wisly. Po krátkom pochode narazili na ruské jednotky. Ruská línia nebola príliš silno obsadená a cisárski ňou rýchlo prenikli. Pravé krídlo armády postupovalo po južnom brehu Wisly až k jej sútoku s riekou San. Počiatočný odpor cárskych zdolali pomerne jednoducho. 1. armáda musela prekonať miestami až 150 km, pričom mala proti sebe tri ruské armády. 4. armáda sa vydala na severovýchod k rieke San. Pohli sa aj ostatné armády. 2. a 3. armáda smerom k pevnosti Premyśl, ktorú bez väčších problémov oslobodili 11. októbra.
Postup sa zastavil na línii riek Wisla a San, kde čakali dobre rozmiestnené početné a oddýchnuté jednotky s dostatkom munície pre delostrelectvo a zásob. Rakúsko-uhorské pluky, vysilené dlhým pochodom, jesennými dažďami, silnému delostrelectvu a bodákovým útokom sa povážlivo stenčovali. Nemeckým jednotkám začalo hroziť obkľúčenie a aj pluky 1. armády mali v polovici októbra vážne problémy udržať svoje pozície. Nakoniec bola 1. armáda porazená v ohybe Wisly oproti Iwangorodu a ustúpila na juhozápad do svojich východiskových pozícií spred mesiaca spolu s ostatnými armádami vo všeobecnom ústupe.
IV a XII. zbor 2. armády boli presunuté na západ k 1. armáde a pozíciám nemeckých jednotiek bojovej skupiny Woyrsch, medzitým 1. armáda zaujala obranné pozície v priestore mesta Bytom (Beuthen), 4. armáda bránila Krakow z východu. 3. armáda zaujala priestor v dĺžke skoro 150 km aj na miestach presunutej 2. armády v úseku západne od Duklianskeho priesmyku cez hrebene Karpát na východ. Ohrozený bol Prešov, zákopová línia sa ďalej tiahla cez údolie Laborca severne od Humenného až po Užocký priesmyk. Presunutím 3. armády na východ sa medzi ňou a 4. armádou vytvorila medzera v dĺžke asi 100 km, ktorá v priebehu decembra zohrala dôležitú úlohu.
Po porážke v druhej rak.-uhor. ofenzívy sa ruské sily pohli znovu na západ. Dočasne sa ich podarilo zastaviť pri Kutne. Nasledovali boje o Lódź, na ktorých sa cisárski vojaci nepodieľali.
13. novembra začal útok armády gen. Brusilova v smere na Prešov proti 3. armáde gen. Boroevića. Rusi sa pomalým tempom prebíjali cez zasnežené Karpaty na juh. Prekvapením bol prielom v sektore Humenné, mesto obsadili a útočili na Dukliansky priesmyk. 3. armáda bola nútená ustúpiť až do údolia Laborca a Ondavy, vyprázdniť Bardejov, ktorý Rusi obsadili. Postup Rusov zastavila až bitka pod Krakowom v priestore Limanowa – Lapanów. 3. armáda dostala posily od 2., 1. a 4. armády. 8. decembra začal taktický ústup Rusov.



Obrana Krakówa – bitka v priestore Limanowa – Lapatow – december 1914

Ruzskijho armáda sa silou štyroch zborov prebojovala na južnom brehu Wisly do priestoru Krakowa. Na obrane Krakowa sa zúčastnil XVII., XI. a XIV. zbor posilnený jazdeckou a nemeckou pešou divíziou. Celý zbor sa pohol 1. decembra z Krakówa smerom na Limanowú, zlomil odpor Rusov, Limanowú obsadil a otočil sa na sever k Lapatowu, kde sa prebojoval 6. decembra.
XI. zbor postupoval z Krakówa smerom na Gdow a XVII. zbor držal pozície južne od Krakówa. Ruskú armádu v oblasti začali posilňovať ďalšie jednotky. Na ich potlačenie sa pohla slabá 3. armáda bez dostatočnej delostreleckej podpory smerom na Nowy Sacz (Neusandez). Na obrane sa zúčastnil aj IV. zbor, ktorý ruský nápor zastavil a XIV. zbor mohol pokračovať v pochode na sever. Postup sa zastavil 10. decembra pri Sobolove.



Odpoveďou bol ruský protiútok v sile šiestich zborov. Na mnohých miestach sa obrana zrútila, cisárski sa rozutekali a 4. armáde hrozil kolaps. Na jeho odvrátenie sa pohla skupina Szurmay zasneženými Karpatmi na sever k mestu Nowy Sacz. Jej v ústrety sa pohla 39. košická divízia Honvédu a donútili Rusov k ústupu. 12. decembra sa triumfálne spojili skupina Szurmay a IV. zbor. Bola zastavená ďalšia ruská ofenzíva a Kraków vydržal. Nemcom sa nedarilo poraziť francúzske vojská a rak.-uhor. očakávania nemeckých posíl zo západného frontu sa nenapĺňali. Všetko nasvedčovalo tomu, že namiesto bleskovej vojny bude pokračovať táto krvavá vojna aj ďalší rok.

Druhé obliehanie Przemyślu – november – marec 1915

Po odrazení druhej rak.-uhor. ofenzívy v októbri a začiatkom novembra bola pevnosť mimo ohrozenia. Boli doplnené zásoby a strelivo. Pri následnom ústupe armád sa už začiatkom novembra znovu začali uchyľovať roztratené a vyčerpané jednotky, ktoré neboli schopné ustúpiť až ku Krakówu alebo do Karpát. Ruská armáda obkľúčila pevnosť 9. novembra a snažila sa obrancov vyčerpať a vyhladovať.
Pokus o oslobodenie pevnosti vo februári 1915 pri zimnej ofenzíve rak.-uhor. 2. a 3. armády, o ktorej si povieme neskôr, sa nevydaril. Skončil pred bránami pevnosti. Vďaka letectvu sa ešte začiatkom marca darilo pevnosť zásobovať.
Ruska Stavka sa rozhodla pevnosť dobiť. Preto umiestnila k pevnosti kvalitné obliehacie delostrelectvo, ktoré začalo pevnosť bombardovať a 13. marca prelomili v severnom sektore opevnené objekty. Hoci sa ešte darilo udržať Rusov, bolo jasné, že pevnosť dlho nevydrží. Preto sa rozhodol veliteľ pevnosti, že sa prebije z pevnosti ku svojej armáde. Preto vyhodili do vzduchu alebo zapálili väčšinu objektov, zabili 21 000 koní a v skorých ranných hodinách 19. marca vyrazili z pevnosti na východ. Odpor Rusov bol však veľmi silný, návrat do zničenej pevnosti nemožný a veliteľ sa rozhodol kapitulovať 22. marca. Rusi zajali 119 500 obrancov, z toho 2 300 dôstojníkov a 9 generálov. Pre AOK to predstavovalo hotovú pohromu.

Rakúsko-uhorská zimná ofenzíva na vyslobodenie Przenyślu a ruská protiofenzíva – január 1915

Hneď po skončení bojov v priestore Krakówa sa pozornosť AOK sústredila na obkľúčený Przemyśl. 3. armáda držala úsek frontu od Gorlice južne od Dukly až po Užocký priesmyk. Tam sa začínal sektor armádnej skupiny Pflanzer-Baltin. Skupina mala len štyri divízie, ktorými strážila karpatské priesmyky, ktorými strážila karpatské priesmyky, najmä Užocký a Tatársky. Pre posilnenie zostavy bol vsunutý medzi 3. armádu a Armádnu skupinu Pflanzer-Baltin nemecký zbor v sile troch divízií. Armádna skupina Pflanzer-Baltin bola ešte posilnená aj chorvátskym XIII. zborom z Balkánu, 3. armáda niektorými útvarmi 1. armády.
Po preskupení a doplnení vyrazili rak.-uhor. jednotky 23. januára 1915 do svojej prvej ofenzívy v novom roku zo zasnežených Karpát veľmi pomaly. Presun diel zaostával a pechota za cenu ťažkých strát dobývala nepriateľské pozície. Hlboké záveje, snehové búrky a teploty pod mínus 25 stupňov sužovali vojsko bez patričného horského vybavenia. Boje 3. armády sa zmenili na jednu z najťažších skúšok celej vojny.
Ruská armáda v sile trinástich divízií sa pohla z priestoru medzi Tarnówom a Duklou, znovu prečíslila rak.-uhor. 3. armádu až prerazila jej postavenia v údolí rieky Latorica. 4. februára obsadili Medzilaborce a železničnú trať, čím odrezali východné krídlo 3. armády od zásob. Do tohto úseku bola preto presunutá časť 2. armády z Poľska. Oteplenie a následné stúpnutie riek bránilo vytlačiť Rusov späť a uvoľniť dôležitú železnicu.



Armádna skupina Pflanzer-Baltin sa pohla 1. februára na sever k Iwano-Frankiwsku. Za lepších podmienok bol jej postup rýchlejší a bez väčších problémov prerazila riedko obsadené ruské postavenia. 20. februára obsadila Iwano-Frankiwsk postupovala ďalej na západ k mestu Dolina, aby vytlačili Rusov z priesmykov a uvoľnili cestu nemeckým jednotkám. Rusi však posilnili svoje jednotky a priesmyky zostali v ruských rukách.
Presunutá 2. armáda zaujala postavenia severne od Humenného až po Užocký priesmyk, prevzala pod svoje velenie časť pravého krídla 3. armády a začala svoj útok 27. februára najkrajšou cestou k Przemyślu. Snehová búrka a nové ruské posily ofenzívu zastavili.
20. marca začal ruský protiútok smerom na Bardejov, na Vranov nad Topľou a na Humenné. 23. marca sa pridali aj ruské jednotky uvoľnené kapitulovaním Przemyślu. Sila ruského postupu prinútila AOK stiahnuť 2. armádu do výhodnejších obranných postavení. Okolo 1. – 6. apríla Rusi prelomili front v priestore 3. armády. Nakoniec bol ruský postup zastavený nemeckými jednotkami na úrovni pohoria Zwinin.
Celkové straty centrálnych mocností sa v týchto zimných operáciách sa odhadujú asi na 800 000 mužov.

Gorlický prielom – máj 1915

V priebehu apríla bola vytvorená nová nemecká 11. armáda a nepozorovane presunutá medzi 4. a 3. armádu oproti Gorliciam v sile ôsmych divízií a VI. košický zbor s dvoma divíziami, spolu v sile 100 000 mužov a 600 diel a pripravovala sa na prielom v úseku asi 30 km.
2. mája po ohromnej delostreleckej príprave sa dala zostava do pohybu a postúpila hlboko do nepriateľského územia, napadla prisúvané posily z boku, obišla guľometné hniezda a obkľúčila dezorientované ruské sily. 3. mája postúpili slovenskí vojaci miestami až o 20 km. K útoku sa pridala na severe aj 4. a z juhu 3. armáda. 8. mája bola ruská armáda vo všeobecnom ústupe k rieke San zanechávajúc za sebou opustené vozy, delá a zdochliny koní. Prvé jednotky prekročili San pri meste Jaroslaw. Aj náš V. zbor sa vyznamenal na dobití predmostia. 11. mája začal všeobecný ústup Rusov z Poľska.
23. mája vypovedalo Rakúsko - Uhorsko vojnu Taliansku. Ani to však nezastavilo túto mohutnú rak.-uhor. ofenzívu. V máji stratila ruská armáda viac než 400 000 mŕtvych, zranených a zajatých vojakov. Teraz sa stala pevnosť Przemyśl útočiskom pre rozprášené ruské vojská. Obliehanie pevnosti začalo 16. mája. Počiatočné útoky ruské jednotky odrazili. 24. mája dorazila nem. 11. armáda, obišla pevnosť a rozostavila sa na severe, z juhu sa postavila 3. armáda. K pevnosti bolo dopravené ťažké obliehacie delostrelectvo a po systematickom ostreľovaní v noci z 30. na 31. vnikla rak.-uhor. pechota do prvých predsunutých obranných postavení nepriateľa. Przemyśl bol znovu dobitý už po štyroch dňoch bojov. 3. armáda bola rozpustená do zostáv 2. a 4. armády.



Gorlický prielom a letná ofenzíva - 1. máj až 30. september 1915

Letná ofenzíva - leto 1915

Centrálne mocnosti sa po zastavení ofenzív na západnom talianskom fronte na rieke Isonzo (Soča), tzv. sočské ofenzívy (ktorými sa nebudeme zaoberať), rozhodli pokračovať v ofenzíve proti Rusku aj v lete 1915. Po doplnení munície, zásob a prisunutí rezervných jednotiek vyrazila 2. armáda v smere na rieku Zolota Lipa. Do pohybu na východ sa dala aj 1., 4. a nem. 11. armáda. Nepriateľ na ústupe sa húževnato bránil, preto muselo byť prisúvané delostrelectvo na umlčanie odporu. Napriek húževnatému odporu nepriateľa padol 27. júna Tomaszów, v prvom júlovom týždni Kraśnik.
Druhá obranná línia sa musela sformovať na ose Kholm (Cholm) – Lublin, kam boli presunuté posledné rezervy. 18. júla padol Krasnystaw, 31. júla padol Lublin. Ruské úrady a vojsko sa evakuovalo z Varšavy 4. augusta. Neskúsené posily nováčikov nemali dostatok diel, mínometov a dokonca ani pušiek, preto 4. armáda 17. augusta začala obliehanie pevnosti Brest-Litovsk spolu s nem. 11. armádou a Armádou „Brug“. Po niekoľkodňovom systematickom ostreľovaní ťažkým obliehacím delostrelectvom začal 26. augusta úspešný útok VI. košického zboru. Masy dezorganizovaných ruských vojakov unikali na východ. Ruská armáda bola na dlhý čas vyradená z bojov. Koncom augusta bola začatá nová rak.-uhor. jesenná ofenzíva. 17. divízií 4. a 1. armády prekročilo rieku Styr severne a južne od mesta Lutsk (Luck). Cisársky XIV. zbor generála pechoty Rotha s troma pešími a dvoma jazdeckými divíziami obišiel nepriateľské pozície, prekonal rieku Styr a vpadol nepriateľom do mesta nečakane zo severu a zmocnil sa ho 29. augusta.
1. armáda prerazila ruské pozície už na západnom brehu Styru a následne pokračovala k mestu Dubno. 4. armáda po prekročení rieky Styr sa vydala na k ohybu rieky Horyn a k mestu Riwne (Równe, Rowno). V noci z 19. na 20. septembra došlo k prudkému útoku Rusov na XIV. zbor a 22. septembra prerazili ruské jednotky cisárske línie v priestore vysilenej 24. pešej divízie. Delostrelectvo z oboch strán zničilo Lutsk na nepoznanie. Tlak Rusov sa stával neudržateľným a cisárski boli nútení ustúpiť. Po nevyhnutnom posilnení bola ofenzíva obnovená. Rusi boli na ústupe, ale unavení cisárski ich nedokázali prenasledovať. Rak.-uhor. ofenzíva na Riwne predčasne skončila.
Medzitým sa v priestore Ternopil odohrávali prudké boje medzi 2. armádou posilnenou nemeckými jednotkami, ale nedokázali sa výraznejšie presadiť a prejsť cez rieku Seret. Ani cisárska 7. armáda s ôsmimi pešími a až piatimi jazdeckými divíziami sa výraznejšie nedokázala presadiť, a tak ofenzíva centrálnych mocností skončila. Obidve bojujúce strany začali budovať rozsiahly systém zákopov, ktorý sa mal stať na niekoľko mesiacov ich domovom. Týmto sa do leta 1916 významné bojové operácie na východnom fronte skončili. Ruská armáda v tejto gigantickej porážke stratila tri milióny mužov, z toho jeden a pol milióna padol do zajatia.

Brusilova ofenzíva – jún – august 1916

Cárska armáda sa počas zimy 1915/1916 dočkala vytúženého oddychu. Po ťažkých porážkach z leta predchádzajúceho roku potrebovala dostatok času na preskupenie, doplnenie novými mužmi a nové vyzbrojenie. Aj cisárske jednotky prešli do obrany a uchýlili sa do svojich zákopov. Na rozdiel od západného frontu, vzhľadom na obrovskú dĺžku frontovej línie od Východného Pruska až po rumunskú hranicu sa častokrát stávalo, že namiesto sústavnej plne obsadenej frontovej línie nachádzame dobre opevnené body chrániace dôležité križovatky, hlavné komunikácie, mestá alebo priesmyky.
Staré porekadlo „ticho ako pred búrkou“ malo opäť dokázať svoju platnosť. Na veľkú ofenzívu sa pripravoval „ranený ruský drak“. 1. septembra cár prevzal osobne velenie armády, prišla reorganizácia, nastalo nevyhnutné doplnenie bojového materiálu, mužstva a najmä strateného delostrelectva, guľometov a pušiek. Už v januári mala armáda dva milióny mužov.
AOK pozorovalo ruské prípravy, dešifrovalo ich rádiové vysielanie, dokonca poznalo aj niektoré detaily útoku, ale pripravovanú ofenzívu podcenilo. Každodenný život v zákopoch a dlhá nečinnosť sa podpísali na morálke mužstva. Kvalitné jednotky boli odsunuté na talianský front a nahradené nováčikmi bez bojových skúseností, nepripravených na bojové manévrovanie. Tesne pred útokom presunulo AOK všetkých vojakov do prvej línie zákopov s cieľom ihneď zastaviť rozvíjajúcu sa ofenzívu. Toto opatrenie sa mu však stalo osudným.
Ofenzíva začala 4. júna 1916 o štvrtej hodine ráno ničivou delostreleckou paľbou, ktorá prekonala všetko čo doteraz východný front videl. Celodenné bombardovanie spôsobilo veľké problémy, ako aj dômyselné palebné prepady. Noc bola pokojná. Nadránom zaduneli delá znovu, ale už boli namierené na ostnaté drôty a zábrany. Keď paľba ustala, rýchlym behom prekonali Rusi územie nikoho, častokrát len 50 metrov a zastihli práve vychádzajúcich cisárskych vojakov z úkrytov do zákopov. Zasypali ich ručnými granátmi a skutočný masaker dokončili lopatkami a bodákmi. Stovky vojakov zostali zasypaných v úkrytoch. Veľký počet slovanských národov, najmä Čechov sa vzdávalo.
Hneď ráno sa cieľom náporu stali zákopy X. zboru a Zboru Szurmay patriace pod velenie 4. armády. Jednotky boli rozmiestnené východne od mesta Lutsk (Luck). Aj 37. honvédska pešia divízia sa vydala na ústup. Nová línia mala byť vytvorená západne od obce Romanow, no pozície sa nepodarilo udržať a aj 4. armáda sťahovala svoje zničené sily. Ruský útok sa sústredil na dobytie mesta Lutsk a zatlačenie X. zboru na západný breh Styru. Ústup 4. armády pokračoval až za rieku Sierna.
1. armáda dokázala na rozdiel od 4. armády ruský útok odraziť. Jeden z najsilnejších útokov sa odohral na jej južnom krídle v sektore mesta Sapanok (Sapanow). Cisárska pechota sa musela úporne brániť opakovaným ruským pokusom o prienik. Niektoré zákopy už boli stratené. Situácia bola veľmi vážna. Našťastie dorazila posila v podobe 25. pešej divízie a pomohla spevniť rúcajúcu sa obranu. V noci zo 7. na 8. júna sa útok smerom na Sapanok a Brody vo všeobecnom smere na Lviv zastavil. V sektore 1. a 2. armády sa počiatočný ruský nápor podarilo s veľkými problémami zvládnuť.
7. armáda pod velením Pflanzer-Baltina, brániaca južný úsek východného frontu, nedokázala zadržať ruský nápor a Rusi v priestore Jazlowec obranné línie prerazili, prekročili prítok Dnistru. Ani novú obrannú líniu na rieke Strypa sa nepodarilo udržať, a tak boli nútení opäť ustúpiť až za Dnister a Rusi si vybudovali silné predmostie.


Alexej Alexejevič Brusilov (19. 8. 1853 – 17. 3. 1926)




4. júna 1916 ráno

Rak.-uhor. AOK a nemecké DOHL - vrchné velenia sa rozhodli zastaviť ruský postup útokom na inom mieste frontu. Centrálne armády ho začali 16. júna v priestore 1. a 4. armády smerom na Lutsk. Zo severného krídla 1. armády vyrazila do útoku 7. a 61. pešia divízia podporovaná neúnavnou cisárskou jazdou. Z južného krídla 4. armády zaduneli nemecké delá, ktoré prestrieľali cestu pechote a Rusi zažívali ťažké chvíle. No, proti južnému krídlu 1. armády podnikli Rusi tvrdý útok, a tak rodiacu sa ofenzívu zastavili. Po prísune posíl bol útok obnovený 21. júna. Ruská obrana bola prelomená na viacerých miestach. Nakoniec 1. a 4. armáda prerazili celé pásmo ruskej obrany a prinútili nepriateľa ustúpiť. No cisárski narazili na druhú ruskú obrannú líniu a Rusi útok zastavili. Bolo zajatých asi 12 000 Rusov, vydobytý veľký kus územia, no Lutsk zostal v rukách nepriateľa. Ofenzíva bola po tretíkrát obnovená 29. júna. Presnou delostreľbou boli zničené dôležité obranné úseky a nemecké a rak.-uhor. jednotky začali postupovať. Ruská pechota utrpela ťažké straty, na mnohých miestach sa húfne vzdávala. 1. júla bol dosiahnutý absolútny prielom v sektore Boremel-Ugrinow. Proti cisárskym sa však pohli kozáci, ktorí ofenzívu zastavili.
Brusilov presunul ťažisko bojov do ohybu Styru, kde sa im podaril prielom 4. júla v sektore Kopyli. Ruský prielom prinútil k ústupu za rieku Stochod. Tu si vybudovali nem. a rak.-uhor. jednotky dômyselnú obranu krytu delostrelectvom a guľometmi, ktorú Rusi nedokázali prekonať ani za cenu ťažkých strát.
15. júla bola začatá nová ruská ofenzíva proti zostave 1. armády. Sibírske jednotky v noci odstránili zátarasy z ostnatého drôtu a v zákopoch sa odohral krutý boj na bodáky. Preživší museli ustúpiť za cenu strát územia na východnom brehu rieky Styr. Ďalší úder prišiel 20. júla v sektore Brody. Rusom sa podarilo za vysokých strát prekročiť v hustej paľbe Styr pri meste Werben. Brody boli evakuované.
Zúbožená 7. armáda nedokázala udržať Kuty a ustúpila k mestu Kolomyia (Kolomea) na predhorí Karpát. Rusi svoje prenasledovanie 7. armády zastavili pri priesmyku Jablonica.
Ďalšia fáza ruskej ofenzívy sa odohrala v sektore 4. armády. Brusilov zaútočil na Kovel (Kowel) 28. júla granátmi s bojovým plynom, čo vyvolalo paniku a Rusi prelomili líniu v sektore Sadowa. V tom čase Rusi tlačili na rieku Stochod opakovanými útokmi skosenými vždy guľometmi. Boje pokračovali až do augusta a odčerpali Brusilovi všetky rezervy. Ofenzíva na Kovel bola 10. augusta zastavená.
28. júla, severne od 7. armády, kde mala postavenia novovytvorená 3. armáda, Rusi začali intenzívne a bez ohľadu na straty útočiť a donútili 3. armádu k ústupu cez Tlumacz. Do ruských rúk padol veľký kus územia vrátane mesta Iwano-Frankiwsk.
Ďalšou ranou bol útok začiatkom augusta na 2. armádu a najmä jej V. zbor. Zbor musel čeliť dvom čerstvým cárskym zborom a bol donútený k ústupu. Na posilnenie priestoru boli prisunuté dve nemecké divízie, ktorým sa podarilo postup Rusov zastaviť.
Len v prvých ôsmych dňoch Brusilovej ofenzívy bolo zajatých 200 000 cisárskych vojakov, čo bolo takmer 36% zo všetkých vojakov na východnom fronte. V lete prišla Rakúsko-Uhorská monarchia o 475 000 vojakov, toho 226 000 padlo do zajatia, z nich bolo veľa Čechov a Slovákov. Rusi stratili podľa niektorých odhadov až 800 000 vojakov. Aj táto skutočnosť prispela k prichádzajúcemu kolapsu cárskeho Ruska.

Ťaženie proti Rumunsku – jeseň a zima 1916

Rumunsko dlho čakalo na ktorú stranu sa má v tejto vojne pridať. Po relatívne úspešnej brusilovej ofenzíve prišlo k názoru, že Rakúsko - Uhorsko je na kolenách a nastal vhodný čas na zapojenie sa do konfliktu s cieľom získať Sedmohradsko. Sedem miliónové Rumunsko vyhlásilo 27. augusta Rakúsko-Uhorsku vojnu a postavilo armádu v sile 833 000 mužov. Rakúsko - Uhorsko rumunské nebezpečenstvo očakávalo a preto v čase vyhlásenia vojny už malo pri rumunských hraniciach prisunuté slabé zaisťovacie jednotky 1. armády generála pechoty Arza. Tieto stáli koncom augusta proti asi 10 násobnej presile.
Hneď po vyhlásení vojny Rumuni vyrazili na Brašov (Brassó, Kronstadt) a Sibiu (Nagyszeben, Hermannstadt) do Sedmohradska. Cisárska pechota zaujala s guľometmi a delami pozície vo vyvýšenom teréne a zvádzala s Rumunmi zdržiavacie boje. Po ústupe zaujali obrannú líniu na riekach malý Kokeľ a Maroš. Neskúsené rum. velenie nedokázalo využiť svoju prevahu. V septembri dobyli Brašov a Fogaras. Sibiu a Petroseny zostali cisárske. Pri pomalom zdržiavacom ústupe boli postupne dopĺňané jednotky 1. armády. Do priestoru bola presunutá aj nem. 9. armáda, ktorá začala ofenzívu 26. septembra, prelomila rumunské línie pri Sibiu a Petroseny a donútili k ústupu Rumunov na juh. 29. augusta sa nem. a rak.-uhor. jednotky dostali až k priesmyku Červená veža. Rumunská ofenzíva sa zmenila na dokonalú porážku.
Začiatkom novembra dorazila do severovýchodného Rumunska ruská armáda cez Karpatské priesmyky a zatlačila 1. armádu až 30 km od priesmykov. Nemci sa však dostali cez priesmyky vo svojom sektore a vpadli do Rumunska súčasne s bulharskou armádou. V priebehu decembra bolo takmer celé Rumunsko obsadené silami Centrálnych mocností a rumunská armáde po strate 500 000 mužov zničená. Obsadená bola Bukurešť, Varna, Constanta, Dunaj v celej dĺžke a ropné polia Ploešti.

Kerenského ofenzíva – marec - august 1917

Tri roky vyčerpávajúcej vojny rozložili ruskú armádu a spoločnosť. Keďže milióny mužov padlo alebo bolo zajatých, vidiek trpel nedostatkom pracovnej sily. Navyše rekvirácie úrody a zvierat spôsobovali nedostatok potravín najmä v mestách v radoch robotníkov. Z armády hromadne dezertovali tisíce mužov, ozbrojení blúdili krajinou a spôsobovali nepokoje.
Začiatkom roka 1917 obyvateľstvo Petrohradu prežívalo vlnu politických protestov, ktoré usporadúvali štrajkujúci zamestnanci miestnych podnikov. V Rusku sa vytvorila revolučná situácia a vo Februárovej revolúcii padol nenávidený cárizmus. Došlo k vzburám vojakov a robotníkov, ktorá donútila cára odstúpiť a odovzdať moc dočasnej vláde. Vojaci si mali veliť sami.
V takomto stave spoločnosti a armády začal vrchný veliteľ armády Alexejev s plánovaním ofenzívy, ktorá mala priniesť zvrat. V máji sa stal ministrom obrany Kerenski. Pokúsil sa o obnovenie disciplíny a urýchlenie príprav na ofenzívu. V júni sa stal vrchným veliteľom Brusilov. Presunul do úzkeho priestoru početné delostrelectvo, dostatok munície a dostatok bodákov.
Rozšírilo sa nasadenie prepadových granátnických jednotiek. Išlo o fyzicky najzdatnejších vojakov vyzbrojených granátmi, pištoľami, karabínami a krátkymi zbraňami. Vykonávali rôznu záškodnícku činnosť v zákopoch nepriateľa, ako zmocňovanie sa zajatcov, dôstojníkov, vykonávali prieskum a pod. Vytvárali sa tiež „Prápory smrti“ alebo „Úderné prápory“. Išlo o vojakov ochotných útočiť a viesť demoralizované jednotky.
Po zhustenej delostreleckej príprave a zničení obranných línií rak.-uhor. armády a niekoľkých prieskumných útokoch, vyrazili 31. júna hlavné sily južne od mesta Zborów. V ich čele bola nová československá legionárska brigáda bažiaca po porážke Rakúsko-Uhorska. Prielom sa však nepodarilo rozšíriť, keďže neboli dostatočné zálohy.
Druhým miestom frontu, ktoré bolo napadnuté, bol priestor južne od mesta Brzezany, v mieste postavenia XXV. nemeckého a XV. tureckého zboru. Tureckí vojaci sa držali dobre a odolávali ruským skoro stotisícke bodákov. S narastajúcimi Ruskými stratami bol útok zastavený.
Hlavný nápor sa začal 6. júla v sile šiestich divízií smerom na Kaluz. Línie 3. rak.-uhor. armády boli delostreľbou prelomené a donútené k ústupu. Postup bol zastavený až 11. júla asi 15 kilometrov v hĺbke cisárskeho územia vďaka prisunutiu dobre vyzbrojených nem. posíl. Strata 40 000 mužov zastavila ďalšiu chuť bojovať. 11 nemeckých divízií a cisárskej 33. divízie prešli 19. júla do protiútoku a rozbili ruské línie a na ústup sa dal celý ruský front. Zastavil sa až polovici augusta približne na úrovni predvojnových hraníc. Na jeseň ruská armáda pokračovala v svojom rozklade a tisícky vojakov odchádzalo domov pešo, búrilo sa, no ochota Rusov uzavrieť mier ešte nenastala.
Do vojny sa opäť zapojila aj rozbitá rumunská armáda v roku 1916. 24. júla sa pohli rum. a ruské jednotky proti nepripravenej cisárskej 1. armáde. Podarilo sa im preraziť v údolí Soveja. Cisárki ustúpili do hornatejšieho terénu, kde sa mohli lepšie brániť streľbou z guľometov a zastavili rumunsko- ruský úrok. Po neúspešnej Kerenského ofenzíve sa do protiútoku dali aj centrálne mocnosti s cieľom obkľúčiť a zničiť vojská dohody na rumunskom fronte. Jedno rameno klieští vyrazilo z priestoru Focsani na sever. Rumunské početné delostrelectvo a guľomety však tento zámer aj za cenu veľkých strát zastavili. Aj druhé rameno postupujúce z hôr do priestoru Ocna bolo rozhodným odporom zastavené a vojská centrálnych mocností prešli do obrany.
Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. Októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov - Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (Brestlitovský mier: Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny). Tým bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať. Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

Prielom v priestore Caporetto (Kobarid) v Julských Alpách – október - december 1917

Po 10. a 11. talianskej ofenzíve na Soči, tal. Isonzo, (4 ofenzívy v roku 1915 a 5 v roku 1916 a 3 do augusta 1917) boli rakúsko-uhorské sily koncom leta 1917 už značne vyčerpané a v radoch mužstva rástla demoralizácia. Preto sa nemecké velenie rozhodlo posilniť ich siedmimi divíziami, ktoré im dovoľovala stiahnuť situácia na ruskom fronte . Spolu s ôsmimi rakúskymi divíziami sa vytvorila 14. armáda pod velením nemeckého generála Belowa. Mala urobiť prielom v priestore Caporetto (Kobarid) v Julských Alpách. Úder, ktorý sa začal 24. októbra 1917, bol veľmi dobre naplánovaný. Smeroval z horského terénu v priestore Tolmiem a Bovcem do tyla talianskych vojsk na Soči a zapríčinil ťažkú krízu talianskej armády, ktorej sa iba nad riekou Piavou za pomoci jedenástich anglicko-francúzskych divízií podarilo front stabilizovať a vybudovať obranu.



Prielom v priestore Caporetto (12. bitka na rieke Soči) 24.10. - 12. 11. 1917

Rakúsko-uhorská letná ofenzíva na Piave – jún 1918

Rakúsko-uhorské velenie povzbudené jesennými úspechmi sa rozhodlo pre novú ofenzívu na talianskom fronte. Ako sa neskôr ukázalo, tragicky podcenilo stav svojej armády. Blížiaci sa hospodársky kolaps monarchie spôsobil zlé zásobovanie armády najmä potravinami. Vyvolal podvýživu mužstva, hromadný úhyn koní tak potrebných pre delostrelectvo, nedostatok výzbroje a granátov.
Zajatci prichádzajúci z Ruska v zlom fyzickom stave, s chorobami, boli prepustení na dovolenky, odkiaľ mali nastúpiť späť k svojim útvarom. Do konca júla 1918 sa vrátilo 670 000 mužov. Po návrate museli byť znovu vycvičení, politicky preverení a museli vysvetliť dôvod svojho zajatia. Pochopiteľne sa navrátilci snažili vyhnúť novým útrapám na fronte. Na jar a v lete 1918 došlo celkovo k 25 vzburám a do leta 1918 dezertovalo asi 800 000 mužov. Títo navrátilci demoralizovali aj zvyšné dovtedy lojálne jednotky.


Ofenzíva na Piave, situácia 15. júna - 6. júla 1918

15. júna 1918 vyrazili vyhladovaní vojaci 11. armády bez dostatočnej delostreleckej podpory zo svojich zákopov v priestore Asiago do priestoru nikoho. Na vybrané prápory vedúce útok sa zosypali granáty ťažkého kalibru, ktoré až trieštili svahy kopcov. Talianské guľomety mierili veľmi presne. Niekoľko dobre mierených cisárskych granátov však vyradilo niekoľko dôležitých kľúčových bodov prvej talianskej línie. Postup pokračoval k druhej obrannej línii umiestnenej v hustom lesnom poraste. Dobre kryté guľomety kosili postupujúce jednotky a zastavili útok. Delá minuli všetky granáty a útok musel byť odvolaný, skončil fiaskom. Zvyšná časť 11. armády sa súčasne pokúsila o útok na masív Monte Grappa v ťažkom horskom teréne proti dobre ukrytému a opevnenému talianskému nepriateľovi. Talianské delá a guľomety ničili cisárskych vojakov po stovkách. Po niekoľkých hodinách sa väčšina jednotiek musela stiahnuť do východiskových pozícií. V sektore výšiny Montello útočili jednotky cisárskej 6. armády. XXIV. zbor tu svoj prechod rieky začal už za tmy a prvé oddiely sa dostali cez Piavu a obsadili breh v šírke asi štyroch kilometrov. Vydali sa ďalej svahom výšiny Montello, až narazili na druhú obrannú líniu. Strhol sa prudký boj na krátku vzdialenosť. Cisárski krátkymi prískokmi a granátmi ničili talianské obranné postavenia, podarilo sa im prelomiť aj tretiu obrannú líniu a udržať pozície aj pri talianskom protiútoku. Začala sa výstavba mostu cez Piavu, no sústavné ostreľovanie práce spomaľovalo.
Armáda Isonzo zaútočila silou štyroch zborov. Tlmené dunenie ťažkých húfnic v diaľke za frontovou líniou bolo signálom, aby pomocou člnov a pontónov vyrazili cez Piavu. Pod ťažkou talianskou delostreleckou paľbou a za ťažkých strát sa budovali lávky a pontónové mosty a prepravoval materiál potrebný na ofenzívu. Pechota zatiaľ rozširovala predmostie. Cisárskym sa podarilo udržať sa na druhom brehu a umlčať talianské obranné postavenia. Vydali sa opatrne do vnútrozemia. V čele postupujúcich bola aj 14. pešia divízia so slovenským 71. a 72. peším plukom.
O rozšírenie predmostia sa pokúsili aj divízie XVI. zboru. Jeho pechota postupovala hustým pšeničným poľom, ktorého porast bol vysoký až dva metre. Vojaci stratili orientáciu a narazili na nepriateľské zákopy. Granát za granátom padali do hustej pšenice a nútili každého zaľahnúť. Ochranná paľba z diel sa nedala použiť. Cisárski sa dostali do nepriaznivej situácie z ktorej nebolo cesty von. Velenie zboru sa rozhodlo svoje predmostie opustiť a stiahnuť sa na východný breh.
IV., VII., a XXIII. zbor sa však na predmostí udržali. Neplánovane sa najväčší prielom podaril v úseku XXIII. zboru v oblasti St. Dona di Piave a prenikli až do hĺbky štyroch kilometrov. Velenie na tento smer presunulo ťažisko útoku. Po prvom dni toto malé predmostie obsadené troma zbormi sa AOK rozhodlo udržať a pokračovať v útoku aj na druhý deň. Po rozšírení predmostia nasledoval všeobecný útok v smere na Treviso. Útok ale zastavili intenzívne talianské zálohy, delostrelci ničili zásoby, ktoré sa pracne podarilo dopraviť.
V noci zo 17. na 18. júna nečakane stúpla hladina Piavy. Silný prúd do rána strhol niekoľko mostov a lávok. Tri zbory boli v kritickom momente ofenzívy odrezané od zásobovania. Protivník zatiaľ prisunul čerstvé sily a železný prstenec okolo predmostia taliani stále silnejšie sťahovali. Aj v sektore Montello sa situácia cisárskych zhoršila. Taliani poslali proti nim päť divízií. Tie sa cez vrch prehnali ako prívalová vlna. Otrasení obrancovia si svoje pozície udržali. Znovu a naposledy.
Vyčerpané jednotky Amády Isonzo pokračovali v slabnúcich útokoch aj v nasledujúcich dňoch. Boj sa zmenil na pozičnú vojnu v zákopoch východne od mesta Treviso. Rozkaz na vyprázdnenie predmostia prišiel 20. júna o 19.00 hod. za talianského ostreľovania.
Ofenzíva, ktorá nepriniesla žiadne územné zisky ani vojenské výhody, stála monarchiu 142 000 mužov . Boli to posledné rezervy, ktoré armáda mala. Od tohto momentu musela viesť iba defenzívnu vojnu. V boji padlo mnoho dobrých vojakov a veliteľov. V línii zostali iba príliš slabí jedinci. Delostrelectvo bolo skoro bez munície, potraviny prichádzali ešte zriedkavejšie. Porážka mala vážny dopad na morálku armády. Muži pochopili, že túto vojnu monarchia nevyhrá. Vojaci odmietali nastúpiť do pozícií a mnohí, najmä slovanské národy odchádzajú domov.
V tejto hroznej situácii sa DOHL navyše podarilo presvedčiť AOK, aby presunula na západný front niekoľko divízií. 1. 10. 1918 je aj HIR 14 zaradený do XVIII. zboru s 37. HID a 74. HIBrig. a nasadený do bojov na západnom francúzskom fronte. Zbor nebol nasadený ako celok, ale po jednotlivých divíziách v rámci nemeckých zborov v oblasti Verdunu. Väčšina vojakov prešla pred nasadením na front doplňujúcim výcvikom v nemeckých strediskách. Rak.-uhorské jednotky boli síce zaslané do pokojných oblastí, napriek tomu pri poslednom dohodovom útoku na jeseň 1918 utrpeli značné straty. Zvlášť počas bojov proti americkým a francúzskym jednotkám, proti ktorým nemali žiadnu adekvátnu výzbroj. V dvojdňových bojoch s Američanmi o St. Mihiel prišla 35. pešia divízia o viac ako 3000 mužov!

Ťaženie do Ukrajiny 1918

Začiatkom roka 1918 došlo k úplnej dezintegrácii ruského štátu. Armáda ako taká prestala existovať a jednotlivé útvary sa premenili na súkromné armády súperiacich politických zoskupení. Nemecko a Rakúsko - Uhorsko si od Ukrajiny vynútili prísľub dodávky milióna ton obilia. Cisár Karl 24. februára nariadil prekročiť hranice na Ukrajinu a zabezpečiť dodávku obilia.
3. marca 1918 došlo k uzavretiu separátneho mieru medzi Ruskom a Centrálnymi mocnosťami. Mier bol ratifikovaný 16. marca a do dejín vošiel ako tzv. Brest-Litovský.
Celkovo v rámci Východnej Armády (Ostarmee) gen. pechoty Alfréda Kraussa až 67. peších práporov, 27 jazdeckých polovičných plukov a 54 batérií delostrelectva. Zlá potravinová situácia v monarchii sa však výrazne nezlepšila.

Literatúra:
1. Österreich-Ungarns Letzter Krieg 1914-18,,sedem zväzkov s mapami a prílohami,1930-38, Verlag Militärwissenschaftlichen Mitteilungen Wien.
2. HORVÁTH, J. Posledná vojna Rakúsko-Uhorskej monarchie. Banská Bystrica, 2008.
3. HRONSKý, M., KRIVÁ, A. a ČAPLOVIČ, M. Vojenské dejiny Slovenska IV. zv., 1914 - 1939. Bratislava : MO SR, 1996.
4. DANGL, V. a SEGEŠ, V. Vojenské dejiny Slovenska III. zv., 1711 - 1914. Bratislava : MO SR, 1996.
5. http://www.emersonkent.com/map_archive/eastern_front_1914.htm
6. http://www.emersonkent.com/images/eastern_front_poland.jpg
7. http://www.emersonkent.com/map_archive/eastern_front_1915.htm
8. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/85/AA_Brusilov_02.jpg




V nasledujúcom linku nájdete zoznam množstva odborných článkov na serveri www.valka.cz k Veľkej vojne. Kvalita je rôzna, ale drvivá väčšina je výborná.

Články o PSV na www.valka.cz

Baner valka.cz






V nasledujúcom zozname bitiek Veľkej vojny nájdete odkazy na "české wiki" - stručné informácie o bitkách Veľkej vojny, rôzna kvalita.

K. Hašler: Hoši od Zborova

K. Hašler: Hoši od Zborova





Zdieľať

Vygenerované za: 0,06 sekúnd
1,265,416 návštev