Ale nie! Kde je JavaScript?
Váš webový prehliadač nemá povolený JavaScript alebo nepodporuje JavaScript. Ak chcete správne zobraziť túto webovú lokalitu, povoľte JavaScript vo svojom webovom prehliadači, alebo inovujte na webový prehliadač, ktorý podporuje JavaScript.
Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Banner Veľká vojna a územie Slovenska

Články

Katastrofa na Piave

Popis poslednej bitky Rakúsko-Uhorska proti Taliansku.



Ihneď potom ako v roku 1915 Taliansko zradilo dohody Trojspolku a prešlo na opačnú stranu konfliktu, dorazilo do Viedne talianské ultimátum a takmer vzápätí armáda Talianského kráľovstva začala koncom mája 1915 ofenzívne operácie proti Rakúsko-Uhorsku. Zrodil sa tzv. Sočský front, kde od 24. mája 1915 do 1. septembra 1917 sa ani po 11-tich krvavých stretoch Taliansku nepodarilo dosiahnuť takmer žiadne územné zisky, iba malé pásiky pozdĺž Soči od Logu k Duinu. Rakúsko-uhorská obranná línia odolala stále dopĺňanej a posilňovanej talianskej armáde, až musela prejsť do obrany.
Rakúske hlavné velenie dospelo k názoru, že je načase prevziať na tomto fronte iniciatívu. Ruská a Rumunská armáda si už vylámala zuby a bola prakticky neškodná. Rakúske velenie sa obrátilo o pomoc aj k Nemcom. Nemci posilnili Sočský front nemeckou 14. armádou generála Otta Belowa. Na boj sa pripravilo 6 nemeckých a 5 rakúsko-uhorských divízií. 24. – 27. októbra 1917 udreli nemecké divízie na talianskú 2. armádu pri Flič (dnes Bovec), Tolmine a Caporetto (dnes Kobarid) a prešli vysokých chrbtom Matajuru a spojili sa na ľavom krídle s Boroevićom, ktorý prešiel cez Soču nad Goríciou.
Útočná operácia rozdrvila prekvapené talianské obranné línie a Taliani sa v chaose vrhali späť k mostom na Tagliamente, pričom stratili 10 tisíc padlých, 30 tisíc ranených a 300 tisíc zajatcov. Zanechali za sebou tiež množstvo vojenského materiálu a viac ako tritisíc diel. Veľký úspech známy ako Prielom pri Caporetto bol jedným z najvýznamnejších úspechov v prvej svetovej vojne, no bol ale pre centrálne mocnosti aj úspechom posledným.
Od 1. do 10. novembra tlačili pred sebou víťazi trosky talianských divízií cez niekoľko vodných tokov (Soča, Judrio, Natisone, Torrente Tore, Tagliamento, Meduna a Livenza) do vnútra Benátska, až sa im podarilo sformovať obrannú líniu na západnom brehu rieky Piava. Talianská armáda prišla celkom pri tejto operácii asi o milión mužov, ktorí zmizli ako zbehovia a rozohnanci.

 


Taliani vymenili velenie, generál Ligi Cadorna odišiel do vojenského dôchodku a nahradil ho Armando Diaz, ktorý podnikol v zúfalstve veľké obranné a opevňovacie práce aj za pomoci civilov, doplnili sa zo zálohy nové talianské jednotky za výdatného prispenia Francúzov a Britov. Frontová línia na Piave mala asi 130 km. Začínala pri Valdobiaddene a Vidore a končila pri mori za Cavuzuccherinou. Na tejto čiare rozvinul Boroević svoju skupinu vojsk v sile dvoch poľných armád na severe 6. armádu a južnejšie „Sočskú“ pod Montellom . Prekročeniu Piavy bránil hlavne vysoký stav vody. 2 decembra nariadilo AOK zastavenie ofenzívy.

 

http://www.bildarchivaustria.at/Bildarchiv//BA/994/B15614691T15614696.jpg#sthash.FwzcRQQw.dpuf


Belowa nemecká armáda sa vrátila na západný front. Čakalo sa aj na posily z východného frontu, ktoré postupne prepravovalo 2400 železničných vlakov. Rozhodlo sa prezimovať pri rieke po dobu asi 6 mesiacov, kým sa nezlepší počasie a neprídu posily a lepšie vybavenie. Vtedy ešte dobre vyzbrojená, vybavená a útočným duchom naplnená armáda zastala. Prišla zima, pršalo, vietor prinášal sneh z hôr. Mužstvo si budovalo svoje „hotely“ pod piavskou hrádzou. Rozmočená pôda neumožňovala vybudovať si teplé a suché úkryty. Vykopané stavbičky boli otočené otvormi k vode, pred nimi boli v niekoľkých vrstvách zátarasy – na koloch natiahnuté ostnaté drôty. „Hotely“ - tzv. Unterstandy si spevňovali košmi s pieskom.

 

 

Viac fotografií z Piavy


Taliani betónovali svoje postavenia, cisárskym sa nedostávalo nič. Naďalej mrzli, vlhli, varili si čaj v miskách a plechovkách od konzerv. Ohrievali si ich nad ohníčkami zo štipky prachu z talianských granátov. Nedostávalo sa im dosť tepla na vysušenie večne mokrého výstroja. Čaj aspoň zmierňoval nechutnú stravu a stále črevné choroby a maláriu prichádzajúcu od juhu, z lagún a bažín. Hrali sa karty o talianské okupačné jednolibrové bankovky.
Začiatkom roku 1918 sa začali šíriť správy že vyčkávanie pri vode malo slúžiť len na udržanie pozícií. Do útoku vraj prídu úderné prápory s plameňometmi a delostrelectvo s plynovými granátmi. Kolovali aj chýry, že britských ďalekonosných delách, či amerických divíziách z Trevisu. Na cisárske pozície sa ale stále častejšie nalietavali lietadlá britské, francúzske aj talianské. Nad Piavou sa objavili balóny s pozorovateľmi delostrelectva.
Na jar 1917 nahradil Conráda – šéfa generálneho štábu Artur Arz von Straussenburg, ktorý sa stal zároveň vrchným veliteľom . Conrád bol odvelený na horský tyrolský front. Straussenburg začal s rozsiahlou reorganizáciou jednotiek. Tú už ale nedokončil, pretože začínali problémy so stravou, oblečením a ďalšími životnými problémami nielen pre vojsko, ale aj pre civilné obyvateľstvo. Monarchia bola vysilená a spela ku svojmu zániku. Vojaci stojaci na Piave neboli veľmi vysiľovaní, odchádzali na dovolenky aj v priebehu bojov.
Rakúsko-uhorské velenie sa rozhodlo, že nastal čas pre novú ofenzívu na talianskom fronte. Ako sa neskôr ukázalo, tragicky podcenilo stav svojej armády. Blížiaci sa hospodársky kolaps monarchie spôsobil zlé zásobovanie armády najmä potravinami. Vyvolal podvýživu mužstva, hromadný úhyn koní tak potrebných pre delostrelectvo, nedostatok výzbroje a granátov.
Zajatci prichádzajúci z Ruska v zlom fyzickom stave, s chorobami, boli prepustení na dovolenky, odkiaľ mali nastúpiť späť k svojim útvarom. Do konca júla 1918 sa vrátilo 670 000 mužov. Po návrate museli byť znovu vycvičení, politicky preverení a museli vysvetliť dôvod svojho zajatia. Pochopiteľne sa navrátilci snažili vyhnúť novým útrapám na fronte. Na jar a v lete 1918 došlo celkovo k 25 vzburám a do leta 1918 dezertovalo asi 800 000 mužov. Títo navrátilci demoralizovali aj zvyšné dovtedy lojálne jednotky.

 

15. jún 1918
15. júna 1918 ešte potme o 3.00 ráno a za rastúcej hladiny rieky zahrmeli rak.-uh. delá a začala delostrelecká príprava - bubnová paľba. Po rozvidnení začali aj letecké útoky – mostov, obranných postavení.

 

Rakúsky útok sa rozvinul na fronte dlhom asi 100 km. V horách okolo Asiaga sa vôbec nedostal dopredu, zato v benátskej nížine sa podarilo Rakúšanom prekonať Piavu a zachytiť sa pozdĺž jej toku na druhom brehu.

 

Vyrazili aj vyhladovaní vojaci 11. armády bez dostatočnej delostreleckej podpory zo svojich zákopov v priestore Asiago do priestoru nikoho. Na vybrané prápory vedúce útok sa zosypali granáty ťažkého kalibru, ktoré až trieštili svahy kopcov. Talianské guľomety mierili veľmi presne. Niekoľko dobre mierených cisárskych granátov však vyradilo niekoľko dôležitých kľúčových bodov prvej talianskej línie. Postup pokračoval k druhej obrannej línii umiestnenej v hustom lesnom poraste. Dobre kryté guľomety kosili postupujúce jednotky a zastavili útok. Delá minuli všetky granáty a útok musel byť odvolaný, skončil fiaskom. Zvyšná časť 11. armády sa súčasne pokúsila o útok na masív Monte Grappa v ťažkom horskom teréne proti dobre ukrytému a opevnenému talianskému nepriateľovi. Talianské delá a guľomety ničili cisárskych vojakov po stovkách. Po niekoľkých hodinách sa väčšina jednotiek musela stiahnuť do východiskových pozícií.

 

Prvý deň viedlo útok úderné zoskupenie 11. armády v priestore Asiaga a Grappy. Útok rak.-uh. 11. armády na Planine siedmych obcí bol súčasťou dlho pripravovanej jarnej ofenzívy, na ktorú AOK sústredilo všetky svoje dostupné sily a prostriedky. V tej dobe bol priestor Asiaga, od svahov Assy po Col d´Echele (1 107 m), bránený štyrmi armádnymi zbormi talianskej 6. armády. Proti nim smeroval útok III., XIII. a VI. rak.- uh. arm. zboru. Napriek značným stratám prenikol XIII. zbor asi 1,5 – 2 km do talianskej obrany v úseku širokom asi 5 km. Na jeho pravom krídle postupovala 42. honv. div. zo susedného zboru. Francúzsky XII. arm. zbor. si celkom ľahko poradil s dvoma zostávajúcimi honv. divíziami uhorského XIII. zboru. Pred nimi ustúpili Francúzi z predsunutého postavenia v Pennare a stiahli sa do opevneného priestoru za prvou líniou obrany. Mohli pritom zachytiť 14. peš. div. ustupujúcich talianských susedov (XIII. arm. zboru). Potom sa po tuhom boji rak.-uh. postup v pásmach oboch zborov zastavil. To spôsobilo, že oproti očakávaniu sa hlavný stret pri Asiago rozvinul XIV. brit. arm. zb. Ešte pred svitaním po 3. hod., zasypal britský front mohutný palebný prepad trieštivotrhavými a plynovými granátmi do celej hĺbky obrany až po brigádne veliteľské stanovisko a divízne veliteľstvo v Monte Cariole. Šíriaci sa plyn sa dal ťažko zistiťčuchom, lebo jeho pach prekryla vôňa horiacich borovíc. Rak.-uh. delostrelectvo malo už však obmedzené zásoby planovej munície a tak sa nikde nevytvorila smrtiaca koncentrácia. Inak bola delostrelecká príprava dosť účinná. Do priestoru brit. divízií vyrazili od Gaigy a Canove (1-2 km od Asiaga) štyri pluky 52. rak. uh. peš. div. Okolo 8. hodiny sa ich úderné skupiny vynorili pred brit. zákopmi. Razili si cestu výbušninami a plameňometmi. Podarilo sa im preniknúť britskými pozíciami a postupovať na lesnaté úbočie  Monte Koberlaby (1 222 m), kde sa horšou orientáciou zalesneným terénom tempo postupu spomalilo. Čakalo sa na posily, ktoré mali prevziať ťažisko útoku, tie však neprichádzali kvôli zlej koordinácii rak.-uh. velenia, ktoré nemalo vôbec prehľad o vývoji situácie. Tak získali Briti čas na prisunutie záloh oboch brigád 23. divízie. Večer o 19-tej hodine dostali jednotky príkaz k návratu do východiskových pozícií. Niektoré jednotky však svoje dobité pozície neopustili. Stiahlia sa až 16. júna za rannej hmly a hrholenia.

 

V sektore výšiny Montello útočili jednotky cisárskej 6. armády. XXIV. zbor tu svoj prechod rieky začal už za tmy a prvé oddiely sa dostali cez Piavu a obsadili breh v šírke asi štyroch kilometrov. Vydali sa ďalej svahom výšiny Montello, až narazili na druhú obrannú líniu. Strhol sa prudký boj na krátku vzdialenosť. Cisárski krátkymi prískokmi a granátmi ničili talianské obranné postavenia, podarilo sa im prelomiť aj tretiu obrannú líniu a udržať pozície aj pri talianskom protiútoku. Začala sa výstavba mostu cez Piavu, no sústavné ostreľovanie práce spomaľovalo.

 

Boje 6. armády 15. - 18. júna 1918

http://digi.landesbibliothek.at/viewer/fullscreen/AC01351666/51/

 

Ústupové boje

http://digi.landesbibliothek.at/viewer/fullscreen/AC01351666/76/

 

 

Prechod Piavy 15. júna 1918

http://digi.landesbibliothek.at/viewer/fullscreen/AC01351666/52/

 

Boje na Piave 16. - 18. júna 1918

http://digi.landesbibliothek.at/viewer/fullscreen/AC01351666/74/

 

Boje na Piave 19. - 20. júna 1918

http://digi.landesbibliothek.at/viewer/fullscreen/AC01351666/75/


Armáda Isonzo zaútočila silou štyroch zborov. Tlmené dunenie ťažkých húfnic v diaľke za frontovou líniou bolo signálom, aby pomocou člnov a pontónov vyrazili cez Piavu. Pod ťažkou talianskou delostreleckou paľbou a za ťažkých strát sa budovali lávky a pontónové mosty a prepravoval materiál potrebný na ofenzívu. Pechota zatiaľ rozširovala predmostie. Cisárskym sa podarilo udržať sa na druhom brehu a umlčať talianské obranné postavenia. Vydali sa opatrne do vnútrozemia. V čele postupujúcich bola aj 14. pešia divízia so slovenským 71. a 72. peším plukom.


O rozšírenie predmostia sa pokúsili aj divízie XVI. zboru. Jeho pechota postupovala hustým pšeničným poľom, ktorého porast bol vysoký až dva metre. Vojaci stratili orientáciu a narazili na nepriateľské zákopy. Granát za granátom padali do hustej pšenice a nútili každého zaľahnúť. Ochranná paľba z diel sa nedala použiť. Cisárski sa dostali do nepriaznivej situácie z ktorej nebolo cesty von. Velenie zboru sa rozhodlo svoje predmostie opustiť a stiahnuť sa na východný breh.
IV., VII., a XXIII. zbor sa však na predmostí udržali. Neplánovane sa najväčší prielom podaril v úseku XXIII. zboru v oblasti St. Dona di Piave a prenikli až do hĺbky štyroch kilometrov. Velenie na tento smer presunulo ťažisko útoku. Po prvom dni toto malé predmostie obsadené troma zbormi sa AOK rozhodlo udržať a pokračovať v útoku aj na druhý deň. Po rozšírení predmostia nasledoval všeobecný útok v smere na Treviso. Útok ale zastavili intenzívne talianské zálohy, delostrelci ničili zásoby, ktoré sa pracne podarilo dopraviť.


V noci zo 17. na 18. júna nečakane stúpla hladina Piavy. Silný prúd do rána strhol niekoľko mostov a lávok. Tri zbory boli v kritickom momente ofenzívy odrezané od zásobovania. Protivník zatiaľ prisunul čerstvé sily a železný prstenec okolo predmostia taliani stále silnejšie sťahovali. Aj v sektore Montello sa situácia cisárskych zhoršila. Taliani poslali proti nim päť divízií. Tie sa cez vrch prehnali ako prívalová vlna. Otrasení obrancovia si svoje pozície udržali. Znovu a naposledy.

Vyčerpané jednotky Amády Isonzo pokračovali v slabnúcich útokoch aj v nasledujúcich dňoch. Boj sa zmenil na pozičnú vojnu v zákopoch východne od mesta Treviso. Talianská obranná línia mala hĺbku až 15 km. S pomocou Dohody tu čakalo 7000 diel a zálohy pripravené vyraziť. Talianské velenie lákalo vyhladovaného nepriateľa a postupne mu „púšťalo žilou“ neustálim delostreleckým ostreľovaním. Rozkaz na vyprázdnenie predmostia prišiel 20. júna o 19.00 hod. za talianského ostreľovania.

 

 

 

Zväčšiť

 

Ofenzíva, ktorá nepriniesla žiadne územné zisky ani vojenské výhody, stála monarchiu 142 000 mužov . Boli to posledné rezervy, ktoré armáda mala. Od tohto momentu musela viesť iba defenzívnu vojnu. V boji padlo mnoho dobrých vojakov a veliteľov. V línii zostali iba príliš slabí jedinci. Delostrelectvo bolo skoro bez munície, potraviny prichádzali ešte zriedkavejšie. Porážka mala vážny dopad na morálku armády. Muži pochopili, že túto vojnu monarchia nevyhrá. Vojaci odmietali nastúpiť do pozícií a mnohí, najmä slovanské národy odchádzajú domov.

Od sklonku júna až do konca októbra zdecimovaná c. a k. armáda opäť vo vodou zaplavených barakoch na východnej hrádzi Piave vyčkávala na svoj osud. Neupravení, neumytí potrhaní vojaci čelili opäť hladu. Žuvali bochníček slamového chleba (500g/deň), mäso nedostávali už takmer žiadne (a keď tak zo zastrelených koní). Polievka z uschnutej zeleniny a „káva“ z praženej kukurice nespestrila živorenie armády. Delostrelci nemajúci kone staticky a čoraz menej ostreľovali talianské pozície, keďže im dochádzala munícia.

Talianské velenie sa rozhodlo „zlomiť väz“ oslabenej armáde a 24. októbra začalo s veľkou ofenzívou na všetkých talianských bojiskách – od Álp až k Jadranskému moru. Talianská armáda podporovaná Dohodovými mocnosťami prerazila obranné postavenia rak.-uhorskej armády a donútila ju na  masívny ústup. Boroevićove jednotky ustupovali prevažne k Tagliamento. Rakušanov prenasledovali aj tri britské pešie divízie, ale nevyznačovali sa veľkou bojovou aktivitou. Ak narazili na nejakú jednotku, odviedli ju ako zajatcov k Trevisu. Napríklad XXIV. zbor mal so sebou od Piavy 12 tisíc talianských zajatcov. Po dojednaní prímeria ich prepustili. Taliani ale odviedli ešte so sebou 350 tisíc už odzbrojených rak.-uh. vojakov.

„Cantare Vittoria – Nárok víťazstva!“

 

branislav 27.10.2014 5637 prečítaní Tlačiť