Ale nie! Kde je JavaScript?
Váš webový prehliadač nemá povolený JavaScript alebo nepodporuje JavaScript. Ak chcete správne zobraziť túto webovú lokalitu, povoľte JavaScript vo svojom webovom prehliadači, alebo inovujte na webový prehliadač, ktorý podporuje JavaScript.
Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Banner Veľká vojna a územie Slovenska

Články

Ťaženie do Ukrajiny v roku 1918

Stručne popisujeme pomerne málo známe ťaženie rak.-uhorskej armády v Ukrajine III.-X.1918



Začiatkom roka 1917 sa krajiny, bojujúce v prvej svetovej vojne ocitli na pokraji krachu. Ten sa obzvlášť prejavil v Ruskom impériu, kde sa všetka špina vojny vybúrila na prehnitom režime okradnutého cára Mikuláša II. Zo všetkých krajín, ktoré sa vojny zúčastnili, Ruské impérium stratilo vo vojne najviac ľudí – vyše osem miliónov ranených a zajatých vrátane Ukrajincov. Vojna prispela k ešte väčšej kríze v spoločnosti, v ktorej navyše zúril hlad, pretože mobilizáciou mužskej časti obyvateľstva sa znížila výroba produktov a priemyslených výrobkov a ceny rýchlo rástli. Obyvateľstvo Európy bolo v beznádejnej situácii.
Beznádejnú situáciu sa pokúsila vyriešiť februárová revolúcia, ktorá vypukla v Rusku v roku 1917. Bola to však skôr chaos než revolúcia.

 

Začala sa dosť nevinne, keď 8. marca 1917 (podľa gregoriánskeho kalendára 23. februára 1917) petrohradskí robotníci vyhlásili štrajkovú pohotovosť kvôli nedostatku potravín. Obyvateľstvo mesta sa postupne pridávalo na stranu štrajkujúcich robotníkov a demonštrujúc s nimi im prejavilo solidaritu. Keď ruský cár Mikuláš II. videl, že demonštrácie sa rozmáhajú po celej krajine, rozhodol sa trónu Ruského impéria vzdať. Jeho ministri a úradníci sa od strachu rozutekali a armáda sa navzájom postrieľala. Za neuveriteľne krátky čas (štyri dni od začiatku revolúcie) sa cársky režim v Ruskom impériu rozpadol ako domček z karát.


Zvrhnúť cára z trónu bolo veľmi jednoduché, nájsť za neho náhradu, ktorú by akceptoval celý ruský národ bolo však nad mieru ťažké. Kandidáti, ktorí by nahradili cára v ďalšej etape ruských dejín a chopili sa politickej moci v krajine, boli dvaja – Dočasný výbor Štátnej dumy (po slovensky: Dočasná vláda štátnej dumy pre ustanovenie poriadku v Petrohrade a styk s organizáciami a osobami), sformovaná s dočasných poslancov ruskej štátnej dumy, ktorá sa snažila vziať na svoje plecia vládu až do času, kým sa v Rusku nenájde stály politický predstaviteľ so svojou predstavou politiky v krajine a Petrohradská rada pracujúcich a armádnych poslancov. Ale stále spory medzi týmito dvoma orgánmi a vzájomné prekážky, ktoré si navzájom medzi sebou kládli, vnášali do tejto problematickej otázky týkajúcej sa dejín Ruska veľký otáznik.


Začiatkom roku 1918 došlo k úplnej dezintegrácii ruského štátu. Armáda ako taká prestala existovať a jednotlivé útvary sa premenili na súkromné armády súperiacich politických zoskupení. Centrálne mocnosti sa snažili využiť túto situáciu vo svoj prospech. Bola to jedna z posledných príležitostí ukončiť vojnu víťazným spôsobom.


Pre dosiahnutie tohto cieľa bolo nutné urýchlene vyriešiť potravinovú situáciu v Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Situácia na Ukrajine by sa dala charakterizovať ako snaha o nezávislosť Ukrajiny a súčasne snaha zabrániť boľševickému prevratu. Najlepším variantom sa zdala byť okupácia Ukrajiny vojskami Centrálnych mocností výmenou za ukrajinské potraviny. Obidva štáty si od politických predstaviteľov Ukrajiny vynútili prísľub dodávky milióna ton obilia. Už čoskoro však bolo jasné, že tento „chlebový mier“ nebude možné udržať bez vojenskej prítomnosti na Ukrajine. Rozpad štátu už postúpil až tak ďaleko, že dodávky obili museli zabezpečiť armádou.


Cisár Karl 24. februára nariadil svojej armáde prekročiť hranice Ukrajiny. Pretože ruská armáda už neexistovala, bolo nutné pri okupácii bojovať len proti rôznym, najmä revolučným ozbrojeným silám. Hlavná os postupu sa viazala na ruskú železničnú sieť, ktorá bola životne dôležitá pre transport jednotiek a zásobovanie. Množstvo transportovaného materiálu bolo obmedzené dostupným množstvom lokomotív a vagónov s ruským rozchodom koľajníc.


3. marca došlo k uzavretiu separátneho mieru medzi Ruskom a Centrálnymi mocnosťami. Mier bol ratifikovaný 16. marca a do dejín vošiel ako tzv. „Brest-Litovský“. 7. mája nasledoval mier medzi Centrálnymi mocnosťami a Rumunskom, ktoré bez Ruska nebolo schopné vo vojne pokračovať.


Z bývalého rumunského frontu na rieke Seret vyrazili okupačné jednotky na sever v smere rieky Dnister. Jednotky z bývalého východného frontu sa pohli na západ a juhozápad. Najjužnejšie krídlo postupovalo z mesta Černovci po severnom brehu rieky Prut až k Dnistru. Išlo o cisárske jazdecké jednotky, ktoré neboli až tak závislé na železničnej doprave. Tieto jednotky sa po ceste zmocnili mesta Mogilev.


Severnejšie vyrazili rak.-uhor. vojaci z mesta Kamenec-Podolskij na západ k železničnej trati do prístavu Odesa. Prvé boje zviedli s ruskými revolučnými oddielmi v lokalite Proskurova. Po rozohnaní nepriateľa postup pokračoval. Severne od Zmorinky sa odohrali ďalšie strety, no postup cisárskych sa nezastavil. Po tejto hlavnej postupovej osi sa presúvali jednotky 11., 30., 34. a 39. pešej divízie.


Postup k Odese a obsadzovanie Ukrajiny sa ukázal byť náročnou úlohou. Ozbrojený odpor sa opakoval v mestách Slobodzeja a v oblasti Razdjelnaja. Hlavné sily však aj napriek tomu uspeli a obsadili mesto Odesa, kde sa stretli s jednotkymi postupujúcimi z Rumunska. Po obsadení Odesy postup pokračoval cez Nikolajev na sever a cez Cherson na pobrežie Čierneho mora.


Aj keď vojenská kontrola Ukrajiny umožnila export istého množstva obilia, rak.-uhor. očakávania sa nenaplnili a zlá potravinová situácia monarchie sa výrazne nezlepšila. Okupácia tak rozsiahleho územia si okrem toho vyžiadala veľké množstvo jednotiek, ktoré potom chýbali na rieke Piava v Taliansku. Takto nasadených bolo v rámci Východnej armády (Ostarmee) gen. pechoty Alfréda Kraussa až 67 peš. práporov, 27 jazdec. polovičných plukov, a 54 betérií delostrelectva.


Pôsobenie rakúsko-uhorských vojakov na východe sa definitívne skončilo v októbri a novembri 1918. Koncom októbra sa z Ukrajiny začali sťahovať jednotky, ktoré mali posilniť rútiaci sa front na Balkáne. O pár dní neskôr sa armáda začala rozpadať. V novembri prestala Východná armáda existovať.

Literatúra:
1) Horváth J.: Posledná vojna Rakúsko-Uhorskej monarchie
2) Andrew Evans: Ukrajina
3) http://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Ukrajiny#Ukrajina_ako_s.C3.BA.C4.8Das.C5.A5_dvoch_imp.C3.A9ri.C3.AD

branislav 16.11.2013 3011 prečítaní Tlačiť