Kragujevacká vzbura
Stručná história 71. trenčínskeho pešieho pluku a kragujevackej vzbury
História 71. trenčianskeho pešieho pluku
Cisársky a kráľovský peší pluk č. 71 bol vytvorený 1. februára 1860. Vznikol v Benátkach, z ktorých ho premiestnili do Padovy a potom do iných talianskych miest.V rokoch 1860 až 1864 mal svoju posádku v Petrovaradíne. Zúčastnil sa na prusko-rakúskej vojne a po jej skončení mal posádky vo viacerých mestách.
Pluk sa zúčastnil v roku 1878 na okupácii Bosny a Hercegoviny, v ktorej v rokoch 1881-1882 bojoval pri potlačení povstania.
Bolo zvykom, že pluky mali tzv. majiteľov. Posledným majiteľom 71. pešieho pluku bol podmaršal Anton Galgótzy.
V roku 1882 sa stal stálym sídlom veliteľstva pluku, jeho dvoch poľných práporov, náhradného práporu i doplňovacieho veliteľstva, Trenčín. Trenčín bol sídlom 71. pluku, ktorý sídlil vo Fridrichovej kasárni, až do vzniku prvej svetovej vojny (s výnimkou rokov 1893 až 1901).
Mužstvo pluku bolo doplňované z Trenčianskej, Turčianskej, Oravskej a niektoré pramene uvádzajú, že aj z Liptovskej župy. Práve z národnostného zloženia pluku, z umiestnenia sídla veliteľstva pluku, zo skutočnosti odkiaľ príslušníci pluku pochádzali a dokonca akým remeslom sa živili, vznikla tradícia, že o 71. pešom pluku bolo hovorené ako o trenčianskom 71. „drotárskom“ pešom pluku.
Z pohľadu dnešného samosprávneho usporiadania Slovenska sa môže zdať, že hovoriť o 71. pešom pluku ako o trenčianskom pluku je neprávne. Už len pri pohľade na zoznam 44 popravených vojakov zistíme, že najviac (26) ich pochádza z dnešného Žilinského kraja a len 15 z dnešného Trenčianskeho kraja.
Avšak vtedajšie usporiadanie Rakúsko-Uhorskej monarchie a zároveň rozloženie vtedajšej Trenčianskej župy bolo odlišné. Pochádzalo z nej 33 popravených vojakov, takže z tohto pohľadu je oprávnené hovoriť o trenčianskom pluku. Prívlastok je možné obhájiť i tým, že vojaci, ktorí odchádzali na front, odvádzaní boli práve z Trenčína, kde mal pluk veliteľstvo a mužstvo kasárne.
Keďže vojaci tohto pluku o sebe vyhlasovali, že sú drotári, prípadne potomkovia drotárov, bol 71. pluk nazývaný tiež „drotárskym regimentom“. V roku 1914 predstavovali Slováci asi 85% z celkových počtov kmeňového stavu mužstva pluku.
Sarajevský atentát a po ňom nasledujúce udalosti znamenali začiatok prvej svetovej vojny dňa 28. júla 1914. Po vyhlásení vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom o dva dni neskôr, nastala všeobecná mobilizácia armády, ktorá sa samozrejme týkala aj 71. pešieho pluku.
Drotársky regiment bol do stavu najvyššej pohotovosti uvedený 6. augusta 1914. Stav mužstva v Trenčíne bol približne 8000 záložníkov. Prvá polovica odišla na východný front už 8. augusta, druhá ho nasledovala onedlho. Pred ich odchodom bola slúžená omša poľným kurátom pluku Dr. Jozefom Tisom.
71. trenčiansky peší pluk bol spolu s bratislavským 72. peším plukom zaradený do 1. armády generála Viktora Dankla. Bojovali smerom na Ľublin, proti 4. ruskej armáde. S obrovskými stratami na ľudských životoch si pluk pripísal víťazstvo pri Krasniku.
Neskôr sa pluk zúčastnil zimných bojov v Karpatoch, práve tu sa do ruského zajatia dostala väčšina slovenských vojakov, ktorí sa neskôr vrátili a boli zaradení do náhradného pluku v Kragujevci.
Ku konci vojny bojoval na talianskom fronte, napríklad na Piave.
Po skončení vojny a vytvorení Československej republiky pluk obnovil svoju činnosť v Trenčíne a stal sa súčasťou československej armády. Zúčastnil sa bojov proti maďarským boľševikom na južnom Slovensku. Nakoniec bol v roku 1920 premenovaný na Peší pluk č. 17, ktorý zostal naďalej dislokovaný v Trenčíne.
Vzbura vojakov náhradného práporu 71. Trenčianskeho pešieho pluku
Trenčiansky 71. peší pluk sa smutne „preslávil“ najmä vzburou v srbskom meste Kragujevac, ktorá sa odohrala z 2. na 3. júna roku 1918. Týmto počinom sa trenčiansky pluk navždy zapísal do histórie prvej svetovej vojny a najmä do dejín slovenského národa. Dodnes si historici kladú otázky, prečo došlo k vzbure, či bola organizovaná, aké boli jej príčiny alebo či mohla dopadnúť víťazstvom vzbúrencov. V krátkosti sa aj týmto otázkam venuje nasledujúci text.
Príčiny vzbury
V roku 1918 bol náhradný prápor 71. pešieho pluku dislokovaný do srbského mesta Kragujevac. Toto mesto približne 140 km od Belehradu bolo význačné silným národným odbojom Srbov, ktorých nazývali komitáči. Títo sa skrývali v lesoch, zlučovali sa do tzv. zelených kádrov a napádali rakúsko-uhorskú armádu, za čo bolo mnoho z nich verejne popravených.
Mužstvo náhradného práporu 71. pluku, počas jeho sídlenia v Kragujevaci, je možné rozdeliť na nováčikov, staré mužstvo a na navrátilcov. Boli to práve navrátilci, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu vo vzbure v júni 1918.
Súčasťou Brestlitovského mieru, ktorý bol uzatvorený medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom bola i dohoda o výmene zajatcov. Na základe tejto dohody sa k 71. pluku vrátilo do júna 1918 asi 3000 navrátilcov z ruského zajatia. Podľa oficiálneho výkazu náhradného práporu 71. pešieho pluku, ktorý podpísal pplk. Marx 7. júla 1918, sa ich do 20. júna 1918 vrátilo spolu 4320.
Údaje rakúskej vojenskej historiografie informujú, že počet zajatcov rakúsko-uhorskej armády v Rusku bol asi 1 600 000. K 21. októbru 1918 sa vrátilo len 664 500 mužov, z čoho vyplýva, že väčšia časť ich buď zomrela alebo dobrovoľne zostala žiť v Rusku (myslené tiež na terajšej Ukrajine). Čo sa týka vojakov českej a slovenskej národnosti, tých bolo v ruskom zajatí približne 300 tisíc a asi 60-70 000 sa ich vrátilo.
Tí, ktorých prilákala túžba za domovom boli zo situácie, ktorá vládla v Rakúsko-Uhorskej monarchii po ich návrate nepochybne sklamaní. Ministerstvo vojny nariadilo postup, akým mali byť heimkehreri zaradení späť do rakúsko-uhorskej armády. Najprv museli prejsť preberacími stanicami, odkiaľ ich potom posielali do táborov. Absolvovali tu tzv. disciplinárne doškoľovanie a tvrdý dril. Potom ich cesta viedla cez výmenné zberné stanice k náhradnému práporu vlastnej jednotky, kde ich podrobili tzv. ospravedlňovaciemu konaniu. Účelom tohto konania bolo zistiť, či je vojak dostatočne dôveryhodný. Rakúsko-uhorské orgány sa totiţto báli šírenia revolučných myšlienok, ktoré mohli zdecimovať disciplínu armády. Komisia skúmala najmä príčiny toho, prečo sa vojak dostal do zajatia, ako sa v ňom správal a ako je politicky ovplyvnený.
Na základe vyšetrovania potom dostal vojak „nálepku“ ospravedlnený, neospravedlnený prípadne
podozrivý. Už tento postup, ktorý museli navrátilci absolvovať, vyvolával u nich zlosť, pretože okrem nedôvery, ktorá im bola prejavená, boli vystavení neustálemu šikanovaniu a nadávaniu.
Ešte viac sa však navrátilcov dotkla bieda, ktorá ich čakala. Vo štvrtom roku vojny bolo rakúsko-uhorské zásobovanie na veľmi zlej úrovni. Tento nelichotivý stav sa prejavil nielen v nedostatku potravín alebo vojenských uniforiem, ale i v podmienkach, v ktorých vojaci žili v zázemí.
Vojenským ubikáciám chýbalo základné vybavenie ako napr. stoličky, postele či hygienické zariadenia. Jednotvárna strava a jej nedostatok pre vojakov na jednej strane a hostiny či hýrenie dôstojníkov na strane druhej len zvyšovalo nespokojnosť mužstva.
Monarchia, nielen že im nič nedala, ale ešte im aj to čo mali vzala. Z ruského zajatia si väčšina navrátilcov podonášala teplé ruské vojenské odevy, ktoré im boli často bez náhrady odobraté, prípadne dostali nepatrnú finančnú náhradu.
Najviac sa navrátilci tešili na dovolenku, na príchod domov, keď opäť uvidia svojich blízkych. Netušili však, že aj toto zvítanie im urobí ďalšie vrásky na čele. Rodiny vojakov totižto trápil hlad a chudoba. Denná vojnová podpora bola 62 halierov, z tejto zrážali úradníci na Červený kríž, na nákup vojnu podporujúcich predmetov atď.
Ďalej sa objavovali sťažnosti na dĺžku dovolenky. Navrátilci zo 71. pešieho pluku dostávali štyri týždne dovolenky, kým príslušníci 15. honvédskeho pluku v Trenčíne i 7. dragúnskeho jazdeckého pluku, ktorý bol tiež súčasťou posádky v Kragujevci, mali dostávať dva až tri mesiace dovolenky.
Vojaci dúfali v koniec vojny a každý deň strávený mimo front im dával nádej, že už nebudú musieť bojovať. Mnohí z nich z tohto dôvodu dezertovali do zázemia. Práve odpor k vojne, jej nezmyselnosť, neochota bojovať, znechutenosť stavom armády, túžba po miery, pokoji a rodine boli hnacou silou rebélii vojakov.
Česko-slovenská socialistická literatúra považuje za hlavnú príčinu vzbury slovenských vojakov 71.
trenčianskeho pešieho pluku najmä vplyv VOSR na zmýšľanie navrátilcov. Avšak je nutné poznamenať, že na VOSR sa im azda najviac páčilo to, že došlo k uzatvoreniu mieru, pretože to bolo ich hlavnou túžbou.
Prejavilo sa to i pri vypuknutí vzbury - heslom vzbúrencov bolo: „Hore sa, vezmite pušky!“ Teraz bojujeme za našu slobodu!“
Priebeh vzbury
Napriek všetkému, čo burcovalo v navrátilcoch náhradného práporu 71. pešieho pluku rozhorčenie, nič nedokázalo vzbudiť nervozitu a napätie medzi nimi tak, ako hroziaci odchod na taliansky front. Slovenskí navrátilci boli zaradení do siedmich stotín XLI. pochodovej formácie. Táto mala odísť na taliansky front, konkrétne na Piavu, kde sa mala uskutočniť ofenzíva rakúsko-uhorskej a nemeckej armády.
Bola nedeľa 2. júna 1918 a vojaci dostali žold. Vybrali sa teda do mesta, presnejšie do kaviarní a hostincov v Kragujevci. Mali teda neobvykle dobrú náladu a kdečo už popité.
V takomto stave sa oneskorene vracal do kasární aj pešiak Martin Riljak. Vzhľadom na to, že už bolo po večierke a správal sa hlučne, určil ho šikovateľ Anton Bednár na ďalší deň k raportu. V tom Riljak počul, ako sa po chodbe vracia skupina vojakov a začal kričať: „Kamaráti, šikovateľ ma chce vziať na raport!“ Ako odpoveď sa ozval výkrik: „Šikovateľovi deku!“ Nato vojaci vtrhli do izby a šikovateľa Bednára zmlátili. Krik zobudil aj tých, ktorí už spali. Začala sa vzbura, vznikol chaos. Postupne sa však navrátilci usporiadali a vyčlenili sa z nich organizátori.
Stanovili si prvý cieľ, ktorým bolo získať na svoju stranu zostatok posádky, ktorá bola umiestnená v starých srbských kasárňach. Obsadenie kasární prebehlo hladko, len skupina nováčikov sa pokúsila o odpor. Ďalšou kľúčovou úlohou pre vzbúrencov bolo zaobstarať si dostatok zbraní a munície. V kasárenskom skladisku zbraní našli asi 500 pušiek, z ktorých boli niektoré nefunkčné, čo však bolo horšie, veľa streliva bolo len cvičného.
Vzbúrenci tiež vyrabovali kantínu a vtrhli do kancelárii stotín. Tu sa postarali o zničenie dokumentov, najmä o evidenciu mužstva, narazili pritom na pokladnicu III. náhradnej roty, kde bolo asi 110 000 korún.
Po obsadení kasárni sa vzbúrenci rozdelili do viacerých skupín. Skupina vojakov sa vydala do mesta hľadať dôstojníkov, iná skupina si za misiu určila obsadenie železničnej stanice. To sa im nepodarilo, ale prerušili telefónne a telegrafické spojenie a narušili koľajnice, tak aby sa do Kragujevca nedostali posily.
Avšak hlavnou úlohou, na ktorej záležal úspech vzbury, bolo obsadenie arzenálu. Pplk. Marx už medzitým stihol zvolať pohotovosť, s využitím dragúnov 7. Jazdeckého pluku a horskej húfnicovej batérie „S“, sa mu podarilo odrezať skupinu čatára Jána Hudeca od arzenálu. Postupne zneškodňoval skupiny vzbúrencov, ktoré v meste hľadali dôstojníkov.
Útok na kasárne sa začal okolo 11. hodiny večer. Po niekoľkohodinovom nerovnom boji začali obrancom dochádzať náboje a od 1. hodiny v noci ich odpor veľmi rýchlo slabol.
Konečne pred piatou hodinou ráno sa jednotkám pplk. Marxa podarilo obsadiť kasárne. Ešte do rána sa mestom Kragujevac ozývali ojedinelé výstrely, to však nezmenilo nič na tom, že vzbura slovenských navrátilcov náhradného práporu 71. trenčianskeho pešieho pluku z 2. na 3. jún 1918 bola neúspešná a už v zárodku potlačená.
Následky vzbury
Vzbura vznikla živelne a bez prípravy. Je ale nepochybné, že isté prípravy na vzburu sa medzi navrátilcami črtali, ibaže k nej nemalo prísť takto skoro a takto impulzívne. Predsa len je možné predpokladať, že tí, ktorí vzburu pripravovali, dostali sa nakoniec do jej čela a organizovali vzbúrencov pri ich postupe.
O tom, že tu existoval nejaký plán svedčí, že odcudzené peniaze chceli využiť k zaisteniu dezercie z pluku a rozdelili ich medzi seba.
Niektorým sa podarilo utiecť, avšak väčšinu z nich onedlho pochytali. Kým na strane potlačovateľov nepadol nikto, na strane vzbúrencov si vzbura vyžiadala svoje obete.
Po nastolení poriadku sa začalo vyšetrovanie. Vzbúrencov dali nastúpiť na kasárenský dvor, aby vyzradili mená organizátorov. Ak sa nikto neprihlási, bude podľa rozkazu veliteľa náhradného práporu za trest zastrelený každý desiaty vojak. V kasárňach bolo približne 5000 mužov, čo by znamenalo 500 mŕtvych.
Rozkaz bol odvolaný, pretože prehliadkou zbraní, izieb a svedeckými výpoveďami bolo označených 82 obvinených príslušníkov práporu.
Stannému súdu, ktorý začal zasadať 6. júna 1918, sa podarilo zaistiť a obviniť len 59 obžalovaných. Keďže stanný súd vynášal len rozsudky smrti alebo oslobodzujúce rozsudky, vylúčil pre nedostatok dôkazov 15 obvinených spod svojej príslušnosti ku konaniu pred riadnym vojenským súdom.
Hlavné pojednávanie sa konalo v budove Oblastného riaditeľstva dňa 8. júna 1918 o 8. hodine ráno. Predvedených bolo 44 obžalovaných slovenských vojakov, ktorí si vypočuli obţalobu a rozsudok trestu smrti. Odviedli ich späť do väzenia, kde mali poslednú možnosť napísať listy na rozlúčku. Potom ich čakal už len smutný sprievod mestom a poprava na Stanovljanskom poli.
Poprava bola naplánovaná na 14. hodinu rovnakého dňa, kedy prebehol súd. Vojaci mali na základe rozkazu povinnosť zúčastniť sa popravy, rovnako domáce srbské obyvateľstvo bolo nútené, aby sa prizeralo tomuto neľudskému činu.
Pamätníci vzbury spomínajú na výkriky, ktoré zazneli z úst odsúdených: „Našu smrť draho zaplatíte vrahovia!“ alebo „Len strieľajte, vrahovia! Za nami idú bratia Slovania, Srbi, ktorí nás pomstia!“
Posledný uvedený citát sa nachádza i na pamätníku v Kragujevci. Na Stanovljanskom poli bola ukončená púť 44 slovenských vojakov, ktorí boli popravení zastrelením, pretože sa v Kragujevci vzbúrili proti nezmyselnej vojne a utlačovaniu.
Číslo obce - Obec - Meno
1 Trenčianske Teplice, Ján Pittner
2 Zborov, Pavol Kubica
3 Beckov, Štefan Bednárik
4 Vrútky, Pavol Šalaga
5 Horná Súča, Jozef Hoťko
6 Petrova Lehota, Jozef Laššo
7 Kubrá, Ján Fabo
8 Kubrica, Štefan Rác
9 Dlhé Pole, Viktor Kolibík
10 Turzovka, František Ďurkáč
11 Považšký Chlmec, Ondraj Baláţ
12 Považská Bystrica, Ondrej Smrtník
13 Horná Maríková, Martin Riljak
14 Kolárovice, Adam Daniš
14 Kolárovice, Alfonz Gál
15 Štiavnik, Martin Kulíšek
15 Štiavnik, Štefan Sokolík
15 Štiavnik, Vincent Rakovan
16 Udiča, Valentín Miko
17 Papradno, Jozef Hojdík
18 Zákopčie, Alojz Vojár
18 Zákopčie, Peter Platoš
19 Bolešov, Alojz Šelinga
20 Uhrovec, Ján Gohr
21 Krásna Ves, Gregor Dvorský
22 Rybany, Anton Mikuš
23 Belá, Matej Frniak
24 Terchová, Martin Cingel
25 Kraľovany, Ondrej Brveník
26 Krpeľany, Ondrej Kišš
27 Čremošné, Ondrej Jariabka
28 Hruštín, Štefan Snovák
28 Hruštín, Štefan Radzo
29 Námestovo, Karol Miklušičák
30 Turčianske Jaseno, Dionýz Jesenský
31 Krásno, Vincent Čimbora
32 Riečnica, Ján Hudec
32 Riečnica, Jozef Žoviak
33 Chocholná-Velčice, Ján Križan
34 Olešná, Adam Bičánek
35 Sklené, Ján Kašper
36 Kunov, Ján Slezák
37 Veľký Divin, Jozef Čuraj
38 Krupina, Pavol Kleniar