Ale nie! Kde je JavaScript?
Váš webový prehliadač nemá povolený JavaScript alebo nepodporuje JavaScript. Ak chcete správne zobraziť túto webovú lokalitu, povoľte JavaScript vo svojom webovom prehliadači, alebo inovujte na webový prehliadač, ktorý podporuje JavaScript.
Veľká vojna a územie Slovenska 1914 - 1918

Banner Veľká vojna a územie Slovenska

Články

Veľká vojna, rukovanie, zajatie a návrat

Vojnový príbeh dragúna Franca Materniaka uverejnený v Stropkovskom spektre pri storočnici Veľkej vojny 1914 - 2014



Stropkovské rukovanie do Veľkej vojny a návrat po šiestich rokoch


28. júla uplynulo sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, po roku 1939 známej ako prvá svetová vojna. Prvý ozbrojený konflikt globálnych rozmerov negatívne poznačil aj severovýchod Slovenska i stropkovský okres, ktorým opakovane prešiel front. V najbližších dvoch vydaniach Spektra vám pri príležitosti storočnice začiatku I. sv. vojny prinesieme úryvok z rodinnej kroniky Stropkovčana Miroslava Majerníka, ktorého starý otec František Materňák (* 1893 – † 1973) zažil jej hrôzy na vlastnej koži ako vojak rakúsko-uhorskej armády.


Bolo augustové predpoludnie roku 1914, mladý dvadsaťjeden ročný murársky tovariš, práve na lešení zakladal roh budúceho domu známeho stropkovského remeselníka, remenára Františka Rotha, keď majster Hlavaj zdola zavolal: „Franc, máš zísť dole, hľadajú ťa pani z mestského domu.“ „Keď hľadajú, tak hľadajú, idem,“ povedal si iba tak pre seba a zoskočil z lešenia. „Vy ste Franc Materniak z Rymanova, narodený vtedy a vtedy…?“ spýtal sa ho piskľavým hlasom malý neduživý mestský zriadenec. „Áno a čo ma byť?“ „Tu mi to podpíšte.“ Franc si inštinktívne utrel ruky do nohavíc a podávanou tužkou načarbal svoj podpis k radu ďalších zväčšia trojkrížikových. Zriadenec mu podal obálku, ktorú prácne vyhľadal vo veľkej koženej kabele. Zamrazilo ho; pochopil koľká bije. Veď vyhláška o mobilizácii a prevolanie cisára k svojmu ľudu bolo na mestskom dome vyvesené už pred týždňom. Prví nastupovali mobilizovaní už vyslúžilí vojaci mladších ročníkov, nováčikovia mali isť až neskôr. Zhŕkli sa k nemu ostatní spolupracovníci, potľapkajúc ho po pleci, nech sa pozrie, kam to dostal. Roztrasenými rukami otvoril bledomodrú úradnú koperdu, v ktorej predpokladal povolávací rozkaz. Zrak mu skĺzol na miesto nástupu a čas. Dlho prechádzal po hnedastom papieri s krasopisne napísaným menom, dátumom narodenia, miestom a časom nástupu. Budúci vojak c.k. armády Jeho Veličenstva cisára Františka Jozefa, začal nahlas čítať: C.K. dragoner regiment, No.12 kasárne Olomouc, nástup a odchod v osem hodín zajtra ráno pri mestskom dome.


Do Rymanova už nestihol, aby sa tam rozlúčil s najbližšími, iba odkázal po známom, že narukoval a že sa mamke, vdove, ozve. Ešte ten večer si zobral svoje veci, rozlúčil sa s domácimi a zašiel na majer k svojej slečne zo známej stropkovskej rodiny. Tam si uložil svoj skromný majetok: svadobný oblek, ktorý nedávno kúpil v Pešti a už nestihol využiť, topánky, košele a iné drobnosti s tým, že po krátkej vojne sa po nich vráti a sľub, ktorý dal svojej milej, dodrží. Posledná noc ešte civila Franca bola bez spánku. Vedel, že ho povolajú, lebo na asentírke pred rokom dostal najlepšie hodnotenie A, schopný vojenskej služby, ale že hneď do vojny a tak skoro s tým nepočítal.


Plač odprevádzajúcich mamiek, otcov, frajeriek a kamarátov sa miešal so spevom odvedencov. Verejný priestor na veľkej ploche pred mestským domom bol plný ľudí, snáď tam prišiel celý Stropkov. Huriavk davu bolo počuť už z diaľky, do toho sa miešali ojedinelé výkriky na slávu cisára pána. Z uličky od cintorína sa blížil Franc, vyobliekaný v novom šviháckom hnedom obleku s pinčom na hlave a s dreveným kufrom na pleci, akoby ani nešiel na vojnu. Podišiel k malej tribúne, na ktorej stál miestny policajt a pobádal dav k striedmosti, a zamiešal sa do davu. S frajerkou, jej otcom a kamarátmi zo stavby sa rozlúčil ešte doma. Cítil, že slečna je tu niekde nablízku, ale nevidel ju, nechcel… Chcel, aby v jeho spomienke nebola smutná, veď mu to sľúbila, že vydrží a počká. Odvedenec, zajtra už vojak akosi nepočúval vzletné rozlúčkové reči stropkovského starostu Žanonyho o budúcom hrdinstve. Neprijal ani ponúkanú fľašu kontušovky budúceho spolubojovníka. Obzeral po okolí, lúčil sa pohľadom s mestom a jeho ľuďmi. Ani v najhlbšej myšlienke si nepripustil, že to bude tak na dlho. Feldvébel, ktorý to tu organizoval zavelil: „Odvedenci nástup!“ Furmanské vozy stojac obďaleč ovenčené pestrofarebnými papierikmi sa začali plniť rozjarenými, trocha pripitými mladými mužmi, ktorých staručký cisár pán povolal na pole cti a slávy. Za pokrikov odprevádzajúcich a ich sĺz sa ozdobené vozy pohli dolu hlavnou ulicou k Prešovu. Hudba sa strácala, deti bežiace za vozmi a rozheganú jazdu po rozbitej ceste budúci vojaci ani nevnímali, iba pár z nich si pripomenulo skutočnosť, keď sa za obzorom strácala stropkovská kostolná veža. Spev ustával, podriemkavajúci odvedenci svoju pozornosť zbystrili až keď prechádzali nejakou dedinou s krčmou. To museli furmani zastaviť a úctivý žid krčmár si mädlil ruky.


Neskoro popoludní ich privítala prešovská železničná stanica. Tu už bolo rušno, civili, vojaci, poľní žandári s puškami s nasadenými bajonetmi sa miešali s novo príchodzími budúcimi vojakmi. Vojenský zriadenci zoraďovali odvedencov do vagónov podľa miesta určenia. Vznikal chaos, zriadenci vykrikovali po maďarsky alebo nemecky, ale prostí chlapci z dedín im neraz nerozumeli. Po nejakom čase bol ešalon nastúpený a mohol sa vydať na cestu. Rušeň sa pohol, vagóny zaškrípali, pár chlapcov v bielych dedinských gatiach zmĺklo, len mestskí skúsenejší sa bavili ďalej. Boli medzi nimi aj takí, čo prvýkrát videli takú veľkú „mašinu“, ktorá svojou silou zatienila všetko, čo doposiaľ poznali. Za oknami sa mihali polia, lesy, domy, ale aj celé mestá. Poprad, Žilina, Moravská Ostrava, v týchto mestách vlak zastavil, časť odvedencov vystúpila a noví sa pridali. Olomouc ich privítal na druhý deň popoludní. Vlak zastavil, slovenskí a pár poľských mládencov začalo vystupovať. Vojenský emisári vyvolávali odvedencov po mene. Začal nástup, eskorta ozbrojených poľných žandárov zoraďovala nováčikov do štvorstupu ešte na nástupišti. Rozospatí, a niektorí aj alkoholom rozjarení, len ťažko chápali, čo od nich tí vojaci v sivozelených uniformách chcú. Krik a pár kopancov ich zrovnal tak, že mohli vyraziť. Mladý Franc vyobliekaný ako pán, keďže dobre vedel po nemecky, s nástupom problém nemal. Pochopil a zaradil sa, ale to sa nepáčilo feldféblovi ktorý si ho splietol z dôstojníkom na dovolenke a vehementne po maďarský sa dožadoval, že pre dôstojníkov je pripravený pred staničnou budovou koč a tak sa mu neprotivil a uposlúchol..
V spoločnosti veselých budúcich záložných dôstojníkov dorazili do kasární. Franc už nemyslel na nič. Minulosť zanechal tam doma, s civilom sa poslednýkrát rozlúčil, keď balil svoje veci do vojenského vreca, ktoré už nikdy nevidel. Stratili sa tak, ako tisícky tých, ktorí v tento deň začínali svoju vojenskú púť. Nebolo času myslieť, udalosti tohto dňa sa zrýchlili, lekárska prehliadka, fasung vojenskej uniformy, skromná prvá štátna večera a spánok. Nasledujúce ráno už to nebol civil, ale vojak dragún. Rakúsky dragún, to bol v armáde pojem. Začínal mať pocit hrdosti, že sa ocitol práve tu, medzi vyvolenými. Spomenul si, ako pred tromi rokmi ako osemnásťročný mládenec na vlastné oči videl rakúskych dragúnov v akcii. Bolo to pri veľkých cisársko-kráľovských manévroch, ktoré sa uskutočnili v okolí Stropkova pod vedením nasledovníka trónu Ferdinanda ď Este, ktorého zavraždenie prinieslo tu poctu bojovať za cisára pána.


Nástup na vojnu
Po narukovaní do Olomouckých kasárni bol Franc Materniak, rodom Poliak bývajúci v Stropkove, pridelený k jazdectvu, čo v tom čase bola vojenská elita. Dragúnsky pluk číslo 12 dislokovaný v Olomouci a Bzenci pripravoval nové zálohy vojakov k bojovému nasadeniu na front. Pluk sa skladal z vojakov rôznych národností. Najviac tam boli zastúpení Česi, Nemci a vybraní Uhri, do ktorého spadal aj vojak poľskej národnosti Materniak, ale všetci boli „austriaci“- Rakúšania. Bojové jednotky dragúnov v počte štyroch eskadrón už zaujali bojové postavenie na východnom fronte v Haliči. Boli súčasťou 20. jazdeckej brigády, ktorá spadala pod 7. jazdeckú divíziu. Divízia bola súčasťou prvého armádneho zboru, prvej rakúsko-uhorskej armády. Veliteľom pluku v čase, keď doňho narukoval vojak Franc Materniak, bol plukovník Nikolaus Karapancsa Edler von Kraina.


Po základnom jazdeckom a odbornom vojenskom výcviku bol v polovici októbra roku 1914 nasadený na východnom fronte do bojov v Haliči za karpatským oblúkom. Tu sa bojovalo proti Rusom („moskaľom“, ako sa im hovorilo vo vojenskom žargóne), ktorí z východu zaútočili na monarchiu. Zúčastnil sa celého vojnového ťaženia od ústupu a zadržania útočiacich ruských jednotiek, ktoré prenikli až za Karpaty na územie dnešného Slovenska, od Medzilaboriec po Starú Ľubovňu, až po ofenzívu rakúsko-uhorských vojsk v roku 1915, ktoré ruskú armádu vytlačili naspäť za Karpaty. Na fronte prežil prvé vojnové Vianoce a studený a zasnežený Nový rok, keď ešte všetci verili, že vojna sa zanedlho skončí a oni pôjdu čoskoro domov. S nostalgiou si spomínal na Veľkú noc 1915, kedy bolo vyhlásené prímerie, ktoré ruská strana nerešpektoval a provokovala občasnou paľbou na rakúske postavenia. Do zákopov k ich bunkru za delostreleckej kanonády prišiel veliaci generál s niekoľkými dôstojníkmi a priniesol košík veľkonočných dobrôt. Niektorí z vojakov ani nestačili svoj prídel veľkonočnej šunky a vajíčka dojesť, keď vybuchol granát a polovička bunkra bola mŕtva. Medzi nimi aj generál.


Začiatkom roku 1915 začala rakúsko-uhorská armáda na východnom fronte masívny tlak na postavenie ruských vojsk pod vedením generála Alexandra Brusilova. Útočili na ich postavenia s cieľom vytlačiť útočníkov čo najhlbšie do nepriateľského územia a práve v tom čase sa to stalo. Veterán a ostrieľaný frontový vojak, rakúsky dragún Franc Materniak v oblasti Karpát, padol pri prieskumnej akcii do zajatia. Stalo sa to pri ústupe jeho oddielu z bojového postavenia, keď jeho kôň neudržal tempo a spadol na obyčajnom dedinskom plote. Zajala ho prenasledujúca patrola donských kozákov. Počas tejto trojdňovej ofenzívy, keď bol prelomený front, padlo do ruského zajatia týždeň po jeho zajatí vyše dvestotisíc rakúsko-uhorských vojakov a dôstojníkov. Mladý rakúsky dragún v novej, prednedávnom vyfasovanej uniforme, sa stal ozdobou zajateckého tábora. Svetlomodrá vojenská blúza a červené priliehavé nohavice vo vysokých jazdeckých čižmách ho predurčili ako trofej, s ktorou sa správa zajateckého tábora rada pred miestnym obyvateľstvom pochválila. Nestávalo sa často, aby elitný vojak nepriateľa padol za takých banálnych okolností do zajatia. Je pravdou, že v tom čase sa nepriateľskí vojaci z jednej alebo z druhej strany sami vzdali, aby sa ich frontové utrpenie čím skôr skončilo, ale tých si veľmi nevážila ani jedna strana.


Podľa jeho dojímavého až realistický vykresľujúceho rozprávania o fronte, bojoch a utrpení vojakov sme sa neraz my, malí poslucháči, usmievali a neverili, že vojna je taká ukrutná, že tí parádni vojačikovia nie sú iba figúrky generálov, ale živí ľudia, ktorí sa navzájom v mene čohosi nepochopiteľného vraždia. Tridsaťdvakrát sa zúčastnil v bojovej akcii a šťastie stálo pri ňom. Bol niekoľkokrát zranený, za čo si vyslúžil aj vojenské vyznamenanie s obrázkom cisára Františka Jozefa II.
Následná časť života vojenského zajatca Franca Materňaka, o ktorej zo zanietením rozprával, sa odohrávala v ruských zajateckých táboroch od Moskvy, cez Sibír, strednú Áziu, až po návrat domov. O tejto etape jeho vojenského života sa dočítate v druhej časti rozprávania v najbližšom vydaní Spektra.


II.
28. júla uplynulo sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, po roku 1939 známej ako prvá svetová vojna. Prvý ozbrojený konflikt globálnych rozmerov negatívne poznačil aj severovýchod Slovenska i stropkovský okres, ktorým opakovane prešiel front. V predchádzajúcom vydaní Spektra sme vám pri príležitosti storočnice začiatku I. sv. vojny priniesli prvú časť úryvku z rodinnej kroniky Stropkovčana Miroslava Majerníka, ktorého starý otec František Materňák (* 1893 – † 1973) zažil jej hrôzy na vlastnej koži ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Dnes prinášame spomínanie „Franca Materniaka“ o etape vojenského života odohrávajúcej sa v ruských zajateckých táboroch od Moskvy, cez Sibír, strednú Áziu, až po návrat domov.


Ruské zajatie
V zajatí ho už nie veľmi zaujímali úspechy, alebo neúspechy vojnových operácií. Zaujímalo ho, ako prežiť. Jeho zajatie bolo náhodné – ako príslušník dvanásteho dragúnskeho pluku s dlhoročnou bojovou tradíciou nemal v žiadnom prípade záujem padnúť do zajatia. Trápilo ho to, ale iného východiska už nebolo. Keď spadol z koňa, postavil sa s vytaseným dragúnskym palošom a uvidel okolo seba celú kozácku patrolu v dobrej nálade, čestne sa vzdal.


V poľnom zajateckom tábore bolo v čase jeho príchodu pár rakúsko-uhorských pešiakov, väčšinou prieskumníkov, a pár dobrovoľných zajatcov, ktorými tí regulárni opovrhovali. Niekoľko dní bol pokoj, prichádzali si ho ako vojnovú korisť obzerať dôstojníci, vojaci, ale aj civili z neďalekého mestečka, lebo takto parádne vyobliekaný nepriateľský vojak tam bol iba sám. Keď si už začal zvykať na zajatecký tábor a našiel si aj spoločníka a pár kamarátov, tiež Poliakov, začalo od smeru frontu prichádzať dunenie diel. Zajatci usúdili, že začala delostrelecká príprava, predzvesť veľkej ofenzívy, ale nevedel, z ktorej strany. Po troch dňoch, keď sa zajatecký tábor začal plniť vojakmi, bolo všetko jasné. Prúd zajatcov, prichádzal aj v noci, už to neboli iba jednotlivé skupinky, ale celé zástupy špinavých, otrhaných, zranených a hlavne hladných rakúsko-uhorských bojovníkov. V tábore, v ktorom bol on, nechávali iba ranených, ktorým vojenskí lekári poskytovali ošetrenie, ostatných pod dozorom ozbrojených strážcov posielali ďalej do vnútrozemia. Rakúsko-uhorská ofenzíva v roku 1915 na východnom fronte skončila vytlačením vojsk generála Brusilova za Karpatský hrebeň. Do zajatia padlo dvestotisíc mužov c. k. armády, zväčšia Slovákov, alebo vojakov z terajšieho územia Slovenska. Po niekoľkých týždňoch bol celý zajatecký tábor, okrem chorých a ranených, presunutý po železnici v dobytčích vagónoch do vnútrozemia Ruska. Život v zajateckom tábore v ruskom tyle bol nudný – hlad, špina, vši a choroby kosili zajatcov, každý sa snažil z tábora dostať niekde na prácu. Franc odmietol agitáciu ruských emisárov o vstupe do zahraničnej ruskej armády. Iná práca v tábore nebola, a keď bola, tak iba sporadická v kuchyni, pri pochovávaní mŕtvych alebo pri upratovaní barakov. Rusi zajatcov triedili poľa profesií a posielali na práce, väčšinou na stavby železníc, ciest a na poľnohospodárske práce ku gazdom.


Ruská revolúcia a život zajatca
Zajatec Franc Materňak mal šesť tried základnej školy, bol murársky tovariš, vedel čítať a písať, vedel po poľsky, maďarsky, čiastočne aj po nemecky a rýchlo sa učil aj po rusky, a tak si mohol robotu vybrať. Ponúk na zodpovednejšie práce bolo veľa, mladí muži boli na fronte, a tak sa pracovné miesta doplňovali zo vzdelaných vojnových zajatcov. Prihlásil sa do poľnohospodárstva, ako bývalý dragún sa vyznal v koňoch. Po preverení jeho spoľahlivosti vojenskými úradmi a komisionálnom preskúšaní vedomosti, sa v jeseni roku 1915 dostal na panstvo v Podmoskovskej oblasti. Vasilij Sergejevič Bojarčuk, muž niečo po päťdesiatke, bohatý vlastník veľkej poľnohospodárskej usadlosti, majera, mal šesť párov furmanských koní, vyše dvadsať kráv, množstvo hydiny a veľké lány úrodných obilninárskych polí, ktoré bolo potrebné obrobiť. Muži boli na vojne a niekoľko mladých slúžok a zo päť starších mužíkov nestačilo. Syn oficier slúžil v armáde a dve mladé dcéry súce na vydaj mali iné starosti ako zveľaďovať majetok. Preverený zajatec dostal možnosť pracovať ako hlavný koniar a k tomu dostal poverenie nad prácou ôsmich vojenských zajatcov, ktorí ako on boli prevelení na statok. Práca im šla od ruky a disciplína bola pre všetkých ako na vojne.


Prešla zima a jar v roku 1917 začala ruskou buržoáznou revolúciou a chaosom. Cár Mikuláš II. abdikoval a moci sa chopila dočasná vláda na čele z Kerenským. Leto prešlo bez väčších ťažkostí, pozberala sa úroda, mužíci robili výmlat, keď prišla nová revolúcia – boľševická. Nastali nepokoje, na statku počuli, že vojaci rabujú, bojujú proti sebe, navzájom sa vraždia, ale zdalo sa, že ich sa to nedotkne. Bola nedeľa, február 1918, sneh sa pomaly topil, čeľaď pokrmila statok a mladší zajatci so slúžkami odišli do neďalekej dediny za zábavou. Nad ránom, keď sa vracali k majeru, už z diaľky videli veľký oheň. Neverili vlastným očiam, celý majer v plameňoch, už nebolo čo hasiť, všetko do rána zhorelo. Mrazivé ráno bolo desivé – všetci členovia rodiny Vasilija Sergejeviča Bojarčuka boli mŕtvi, ležali na zasneženom dvore z podrezanými hrdlami, okolo nich krvavé mláky. Mŕtvi sluhovia, mužíci, postrieľané a šabľami dosekané kone a dobytok. Obraz apokalypsy, vyčíňanie besnej svorky ruských revolucionárov. Zajatci pracujúci na statku sa dožadovali odchodu domov, ale Rakúsko – Uhorsko stále bojovalo, nebolo kam ísť.


Odmietnutie légií a strastiplná cesta na juh
Ruska zajatecká správa vojnových zajatcov z revolučného územia začínajúcej sa občianskej vojny sústredila do oblasti mesta Jarosľavsk k transsibírskej magistrále, odtiaľ ich dislokovala na východ za Ural. Jeho skupina sa v máji 1918 dostala do mesta Omsk, 2700 km vzdialeného od Moskvy. Omsk, stará ruská pevnosť, sa po postavení železnice rýchlo rozvíjala do priemyselného mesta. Nasadili ich na práce pri budovaní priemyselného závodu na výrobu vojenskej munície. Ťažká práca, nedostatok jedla a krutá nasledujúca zima vykonali svoje dielo. Desiatky zajatcov zahynuli od hladu a vyčerpania. Koncom roka obsadila mesto ustupujúca ruská armáda a vyhlásila ho za dočasné hlavne mesto Ruska. Presunula sa tu aj dočasná vláda pod vedením admirála Alexandra Kolčaka. Bývalých dôstojníkov a vojakov c. k. armády začali pod hlavičkou Československej republiky verbovať do vznikajúcich československých légii. Aj keď sľuby agitátorov boli lichotivé, starý otec odolal.
Na jar 1919 zajatcov, ktorí nevstúpili v Omsku do légií, poslali na poľnohospodárske práce na juh Ruska k mestu Ašchabát (dnešné hlavne mesto Turkménska). Cesta na juh po železnici, cez rozpálenú púšť Karakum bez dostatočného zásobenia vodou a potravinami, bola pre podvyživených a zoslabnutých zajatcov utrpením. Vlak každý deň zastavil iba tak v púšti, živí vyložili mŕtvych, zahádzali raždím, poliali horľavinou, zapálili a išlo sa ďalej. Otrasnú cestu plnú nadľudského utrpenia prežili iba tí najodolnejší. Z tisícdvesto mužov po dvojtýždňovej ceste dorazilo do cieľa necelých sedemsto zúbožených a na smrť vysilených polomŕtvol. Pohraničné mesto, cárska vojenská pevnosť Ašchabát, ležiace na hranici Ruskej ríše a Perzie (dnešný Irak) ich privítala už pod novou vládou ruskej revolúcie. Cárski úradníci boli odstránení a moci sa ujali červení komisári. Zajatci dostali ubytovanie v hlinených domcoch po utečencoch z radov turkménskych moslimov. Keď sa ako tak zotavili, boli rozdelení do práce na obrovské, práve znárodnené dozrievajúce bavlníkové plantáže. Sovietska správa jednala s vojnovými zajatcami korektne a vnútorné problémy komunity ponechala na riešenie vlastnej samosprávy. Kontrolovala iba disciplínu a plnenie pracovných povinností, množstva nazbieranej a odovzdanej bavlny.
Život medzi moslimami mal určité výhody, bol nedostatok mužov a prebytok žien a tak trh bol presýtený ich ponukou. Za pár rubľov bolo možné si na miestnom trhu zadovážiť aj niekoľko žien odetých v moslimskom „čáry“, čo chlapi po dlhom strádaní aj hojne využívali. Nie vždy mali šťastie na mladú, a tak sa stalo, že neraz sa niektorému ušla aj bezzubá starena.


Návrat domov
Zber bavlny v roku 1919 pomaly končil, práce ubúdalo a miestny soviet podľa direktív z Moskvy rozpustil zajatecké tábory. Zajatci už neboli občania Rakúsko – Uhorska, ale občania nových štátov. Boli slobodní, mohli ísť domov. Len ako? Boli dve možnosti – ilegálne prejsť cez hranicu do Perzie a potom pokračovať do Ameriky, alebo prejsť celým Ruskom až k hraniciam nových štátov. Pár ľudí sa pokúsilo prejsť do Perzie, podplatili na ruskej strane mosta hliadku, ale Peržania ich neprijali a tak ich telá skončili v pohraničnej rieke. Padlo rozhodnutie prečkať zimu a začiatkom roka prejsť cez pevninu. Prvú etapu z Ašchabátu po železnici cez Taškent do Astrachánu na Volge zvládlo niekoľko desiatok mladých mužov za necelý mesiac. Problém bol v tom, že územia medzi Volgou a Donom nemali jasnú správu, boj o moc vrcholil medzi bielymi a červenými. Aj keď dočasná Kolčakova vláda v Omsku bola zlikvidovaná, na rozsiahlych územiach Ukrajiny vládol za pomoci západných spojencov generál Denikin. Bojovalo sa systémom každý s každým, nikto si nebol istý, ako pokračovať ďalej. Všetkým bolo jasné, že ako organizovaná skupina nemajú šancu prejsť, lebo keď natrafia na bielych, alebo na červených, stále budú pre obidve strany nepriatelia. A tak sa skupina rozdelila, každý sa vydal na vlastnú päsť.
Dvadsaťpäťročný vojnový zajatec, bývalý rakúsky dragún Franc Materniak, sa po vyše mesačnej prestávke v Astrachani na Volge rozhodol s kamarátom a spolubojovníkom Trenčanom vydať na strastiplnú cestu k domovu. Prekročili Volgu a vydali sa proti prúdu rieky do Cáricinu. Vyhýbali sa miestnym úradom a vojenským skupinám, predstierali, že sú domáci cestujúci za prácou z jedného mesta do druhého. Po vyše polročnej ceste naprieč celou európskou časťou Ruska, za nesmierneho utrpenia cez ruské a ukrajinské stepi a široké rieky, sa ku koncu leta 1920 priblížili ku Karpatom z ukrajinskej strany, v oblasti Polonín…

III.
28. júla uplynulo sto rokov od vypuknutia Veľkej vojny, po roku 1939 známej ako prvá svetová vojna. Prvý ozbrojený konflikt globálnych rozmerov negatívne poznačil aj severovýchod Slovenska i stropkovský okres, ktorým opakovane prešiel front. V predchádzajúcich vydaniach Spektra sme vám pri príležitosti storočnice začiatku I. sv. vojny priniesli úryvky z rodinnej kroniky Stropkovčana Miroslava Majerníka, ktorého starý otec František Materňák (* 1893 – † 1973) zažil jej hrôzy na vlastnej koži ako vojak rakúsko-uhorskej armády. Dnes prinášame záverečnú časť spomínania „Franca Materniaka“ o tom, ako sa po vojenských útrapách vrátil do rodného Rymanova, aby odtiaľ ušiel do nového domova v Stropkove.


Epilóg – Návrat domov
Domov – to sladké slovo, ktoré sa dvom otrhaným, hladným a na smrť vyčerpaným prišelcom šesť rokov objavovalo v snoch, bolo zrazu na dosah. Už iba prejsť Karpaty, horské lúky a zísť do údolia… Tam by mala byť stará hranica a rodná vlasť. V podhorí Poloninských Karpát bolí ešte zreteľné stopy vojny z roku 1915 – zákopy, zemianky, krátery po delostreleckých granátoch. Do jednej takejto vojenskej zemianky sa uchýlili aj naši pútnici. Doteraz cestovali ako sa dalo, najprv vlakom potom loďou, konským povozom, najčastejšie peši, ale väčšinou po rovine. A teraz hory. Usadili sa, že si oddýchnu, naberú nových síl na prekonanie poslednej prekážky. Domov bol už na dohľad a tak večer obidvaja unavení zaľahli. Ráno sa prebudil iba jeden spolubojovník. Trenčan zomrel od hladu a vysilenia. Franc pochoval kamaráta na úpätí Karpát a sám sa vydal na cestu k domovu. O pár dní sa znenazdajky ako prízrak objavil na dvore. Po šiestich rokoch prišiel už do iného sveta, iných pomerov. Doma v Rymanove ho už nikto nečakal, pokladali ho za mŕtveho a tak sa im zdalo, že vstal z mŕtvych. Rodina, známi a najmä mamka sa z jeho nečakaného príchodu potešili, obkukovali ho, poklepkávali a vojnový navrátilec sa pomaličky zotavoval.


Zánikom Rakúsko – Uhorskej monarchie sa Európa zmenila, akoby sa rozmrvila, vznikla samostatná Poľska republika, Československá republika, Maďarsko a iné nové štáty. Nové vlády potrebovali nové armády, vojna síce skončila, ale z východu sa k Poľsku presúvala Červená armáda ruskej boľševickej revolúcie a Poľsko bolo treba chrániť.


Po návrate domov žil nejaký čas v Rymanove. Príležitostné pracoval po stavbách, ale nepokojné poprevratové Poľsko mu ako bývalému zajatcovi, ktorý videl ruskú revolúciu, nezaručovalo pokojný život v novom štáte. V jednu letnú nedeľu roku 1921 bol pod zámienkou preverenia správania sa navratilých zajatcov počas omše obkľúčený rymanovský kostol. Pri tejto policajno-vojenskej razii bol Franc zatknutý. Na veliteľstve mu vysvetlili, že v zmysle nových zákonov musí nastúpiť na vojenskú službu. Darmo argumentoval, že on si vojnu už odslúžil, nič nepomáhalo a tak uprosil veliaceho dôstojníka, aby sa mohol ísť rozlúčiť domov, preobliecť sa, že v novom obleku nejde. Lebo má skúsenosť z tej prvej asentírky v Olomouci, kde mu civilné šaty zapatrošili a nerád by prišiel aj o tie. Na pokyn veliaceho dôstojníka ho policajná eskorta odviedla domov, aby sa nový branec, budúci poľský vojak, prezliekol a zobral nejaké veci potrebné pre službu v armáde.


Cesta na Posadu Dolnú k rodnému domu trvala iba pár minút, ale v hlave mladého chlapa, ktorý zažil útrapy vojny, bojov, zajateckých táborov sa vidina armády nepozdávala, aj keď mu na veliteľstve sľúbili okamžitú poddôstojnícku hodnosť a slušný žold. Patrola vošla do domu, matka, keď ich zbadala sa zľakla, čo sa deje, ale uspokojil ju, že je všetko v poriadku. Poprosil mamu, aby četníkov pohostila. Mama sa nimi rozprávala v kuchyni, ponúkla ich čajom a koláčom a on sa išiel prezliecť do zadnej izby. Po niekoľkých minútach začali byť četníci nervózni, kde je tak dlho. Jeden z nich vošiel do izby – otvorené okno a poľahnutá tráva pod ním ich postavila pred novú skutočnosť. Nádejný vojak dezertoval. Rozbehli sa za ním, ale veľké kukuričné pole za domom a neistota, či zbeh nemá pri sebe zbraň, ich odradila po ňom pátrať. Učupený medzi rastlinami, zvierajúc v hrsti armádnu pištoľ s ochotou bojovať za svoju slobodu, sa ani nepohol. Počul četníkov, ako sa dohadujú a navzájom sa obviňujú, ale ani nemukol. K večeru, keď sadla tma, v tichosti a bez pokusu kontaktovať sa s rodinou sa pobral k lesu. Zamieril ku Karpatom, k hraniciam nového štátu pod názvom Československo.


Nová vlasť- nový domov
Nočná cesta lesom ho vyčerpala. Vyhýbal sa dedinám aj ľuďom, nad ránom prešiel hraničnú čiaru a unavený si ľahol do mäkkého lesného machu nad Vyšným Komárnikom, prvou dedinou jeho budúcej a novej vlasti. Postavenie vojnového zbeha si začal uvedomovať až neskoršie, ale to, že návrat naspäť bude nemožný, pochopil hneď. Na druhý deň po krátkom oddychu sa vybral ďalej. Rozhodol sa, že pôjde do mesta, ktoré už poznal z predvojnového pobytu. Predvečerom prišiel do Stropkova. Mestečko sa nezmenilo. Len ľudia – zdalo sa mu, že sú iní, nejakí mladší, ale stále ubiedení. Jeho cesta viedla na majer, ale situácia sa zmenila. Dievčina, ktorej sľúbil lásku a manželstvo, ho privítala síce slobodná, ale so synom v náručí, čo bola v tom čase pre muža veľká potupa. Rozišli sa v dobrom, rodina mu odovzdala veci, ktoré tam zanechal, keď odchádzal do vojny. Ešte v ten večer vyhľadal predvojnových známych s tým, že na nejaký čas sa tu usadí. Prácu si našiel u svojho predvojnového zamestnávateľa, majstra Hlavaja, ktorý ho prijal ako starého priateľa. Ubytovanie si našiel v rodine Paňkových. Začal pracovať s partiou chlapov po stavbách v okolí mesta. Hneď sa mu začalo dariť, roboty bolo dosť, nová republika sa vzmáhala a štátne zákazky to bola istota a zárobok, a hlavne dobrý zárobok. Rozhodol sa, že v Stropkove zostane.


V tom čase neexistovala žiadna pravidelná doprava, robotníci chodili na stavby väčšinou peši. Išli v pondelok skoro ráno a na večer v sobotu sa vracali k svojím rodinám. Starý otec sa vybral s partiou murárov do obce Brusnica. Cesta, vtedy ešte poľná, viedla zo Stropkova cez Sitniky, Podvorec, ponad Breznicu a lesy, až napokon vyústila v Brusnici a pokračovala ďalej na Tokajík až do Košaroviec. Keď chlapi prechádzali v pondelok ráno okolo domu sedliaka Adalberta Nemca, poľského vysťahovalca. Mladý Franc videl, že v dome býva viac dievčat. Cestou na robotu sa povyzvedal od murárov, čo sú to za dievky. Na druhý týždeň sa tam chlapi zastavili akože napiť sa vody a odtrhnúť pár čerešní, ktoré práve dozrievali. Starý otec zašiel do dvora, povypytoval sa dievčat, trochu žartom trochu vážne, či by ho niektorá z nich nechcela za muža. Dievčatá sa so smiechom doňho pustili, že oni sú ešte mladé, ale majú staršiu sestru a tá by sa už mohla vydávať. „A kde je tá najstaršia?“ začal sa starý otec vyzvedať. „Tu som,“ ozvala sa dievčina sediaca na priedomí. Anka, moja budúca stará mama, z nich bola najstaršia a pre starého otca aj najpohľadanejšia. Tak si hneď v ten deň padli do oka. Chlapi sa pohli za robotou a starý otec za gazdom. Dohodli sa, že o týždeň v nedeľu po svätej omši rodinu navštívi. Slovo dalo slovo a po súhlase rodičov bola za pár týždňov svadba.


Neviem si predstaviť ako sa v tom čase zoznamovali mladí muži so svojimi budúcimi ženami, ale zrejme to prebiehalo tak, ako to opísal slovenský spisovateľ Martin Kukučín v poviedke Ako sa starý otec ženil, kde opisuje zoznámenie jeho starého otca so svojou starou mamou. Nebola v tom žiadna romantika, proste sa dohodli, rodičia odsúhlasili a bolo. Spolu s manželkou vyženil aj kus poľa pri ceste (vtedy sa volala Cisárska cesta) a keďže bol šikovný murár, za pár týždňov stál na pozemku aj nový dom. Nebol nejako honosný, ale dalo sa v ňom bývať. Bol taký ako tisícky domov tých časoch. Cisárska cesta na Sitníkoch bola začiatkom dvadsiatych rokov ešte bez domov. Až neskôr, keď sa Sitníky začali zaľudňovať, tak sa aj výstavba nových usadlostí pri cisárskej začala rozširovať. A tak k osamelému domcu neskôr pribudli noví susedia. Z jednej strany „pristáš“ Jozef Fatľa, ktorý sa priženil do rodiny starousadlíka Nemca a z druhej strany domáci mladý gazda Andrej Nemec.


Miro Majerník

miro majernik 16.12.2014 4965 prečítaní Tlačiť